Tak teda zasa revolúcia?
Keď sme niekoľko rokov pred novembrom 1989 skúšali v Nedeľnej Pravde s Karolom Fajthom prinášať čitateľom závan čerstvého vzduchu, brali sme to ako hru.
Nemuseli sme nič vymýšľať, stačilo len naklepať na stroji to, čo nám povedali ľudia, nesmeli to však byť takí, ktorí si založili existenciu na povinných frázach o sile socializmu. To už predsa každý konzument straníckej tlače vedel, že inak než víťazstvom nad svetovým kapitalizmom sa to ani skončiť nemôže.
Odvaha a hrdinovia pred rokom 1989
Jedno z našich najpamätnejších stretnutí sa odohralo v Ivanke pri Dunaji. Pôsobil tam Ladislav Kováč, kedysi horúci kandidát na Nobelovu cenu, v tom čase však odložený do Výskumného ústavu živočíšnej výroby pre stranícky šrám po roku 1968. Rozhovor Veda je hľadaním pravdy sa nám zdal taký zaujímavý, že sme ho rozdelili na dve časti s rizikom, že vyjde iba jedna. Bolo však leto a nadriadené orgány neprejavili správnu ostražitosť, takže „fofry“ nastali až po druhej časti. Začal sa riešiť hlavný problém, odkiaľ máme to podozrivé meno. Úspešne sme zatĺkli, že ako aj iné mená, ktoré neboli v tom čase „salonfähig“, pochádza od Fedora Gála (vtedy ešte robil v Akadémii vied, potom prešiel na voľnú nohu).
Mimochodom, azda prvý rozhovor s Fedorom Gálom vo vtedajšej mainstreamovej tlači sa podarilo do Pravdy nejakým zázrakom pretlačiť ešte pred rozhovorom Kováčom. Potom Gál prispieval do Nedeľnej Pravdy, napísal úderný úvodník, a za trojdielny seriál o prognostike ho pochválil sám Miloš Zeman, vtedy štvrtýkrát vyhodený z práce. Zeman bol odjakživa samorast a nejaký smiešny „vyhadzov“ ho nemohol rozhádzať ani pred Novembrom. S Gálom sme potom urobili ešte veľa rozhovorov a spolupracovali na mnohých knihách.
Po istom čase mi napadlo, či budúci líder VPN nebral svoju účasť v štruktúrach straníckej tlače ako prípravu na neskoršiu revolučnú činnosť, keďže vždy platilo, že pod lampou býva najväčšia tma.
Po istom čase mi napadlo, či budúci líder VPN nebral svoju účasť v štruktúrach straníckej tlače ako prípravu na neskoršiu revolučnú činnosť, keďže vždy platilo, že pod lampou býva najväčšia tma. Neviem to už teraz posúdiť. Pravda je však taká, že Gál bol vždy tam, kde sa niečo dialo, a neskôr sa začalo hovoriť, že keď je niekde Fedor Gál, vždy sa tam niečo deje. V tomto duchu treba vnímať aj jeho terajšiu podporu demonštrantom na námestiach, ktorú im oznámil v nemenovanom denníku, nepochybne ich však sklamal konštatovaním, že víťazstvo tentoraz treba nečakane zavŕšiť až pri volebných urnách.
My s Karolom Fajthom sme to naše „revolučné“ obdobie v Nedeľnej Pravde zavŕšili oveľa jednoduchšie: po príchode nového šéfa sme urnu našťastie vynechali a odmietnutý rozhovor s Pavlom Demešom skončil len v šuplíku. Vďaka nezabudnuteľnej Ruženke Wagnerovej však nakoniec vyšiel, a to rovno v Novom slove. A my sme si neskôr mohli „pripísať k dobru“ ďaľšieho nového ministra, ktorí absolvovali prípravku v Nedeľnej Pravde. Škoda len, že Ladislav Kováč nakoniec odmietol zasadnúť do predsedníckeho kresla, pristalo by mu to lepšie než Vladimírovi Mečiarovi, a s Fajthom by sme mali v rukách ten najväčší tromf.
Paralely s dneškom
Prečo však tak rozvláčne spomínam na zašlé časy. Nedávno som si pustil televíziu s prenosom z mníchovskej bezpečnostnej konferencie. Zaujali ma desiatky znudených ľudí, väčšinou v uniformách, ktorým sa nechcelo rečníkovi – bol ním Trumpov viceprezident JD Vance – ani zatlieskať. Nuž ale po pár slovách toho Američana, ktorý stál pri mikrofóne nielen trochu ostýchavo, ale ešte k tomu len v obyčajnom civile, mi z ničoho nič v hlave naskočila tá adrenalínová tribúnová atmosféra, a spolu s ňou tóny gitary Ivana Hoffmana. Na to sa zabudnúť nedá.
Miloš Zeman bol odjakživa samorast a nejaký smiešny „vyhadzov“ ho nemohol rozhádzať ani pred Novembrom.
Američan sa zrejme dozvedel, že na Slovensku máme zasa revolúciu, a chcel jej účastníkom dodať ďalší, teraz už naozaj výbušný materiál – a provokoval podobne ako kedysi Milan Kňažko s Jánom Budajom a Fedorom dovedna. Dokonca si trúfol vyhlásiť, že najväčšou hrozbou už nie je ani Rusko, ani Čína, ale to, že v Európe sa nerešpektuje a potláča názor ľudí a vlády sa boja nielen pravdy, ale aj výsledkov volieb (toto však platí na Rumunsko, u nás sa zatiaľ boja výsledkov volieb skôr uvedomelí občania než babrácka vláda). A presne v osvedčenom štýle Fedora Gála tento problém treba riešiť jedným úderom, najlepšie hneď, najneskôr zajtra. To mi znelo podobne ako niekdajšia požiadavka VPN zrušiť štvrtý článok ústavy. No úplné sci-fi.
A terajšie ohlasy mi dali za pravdu: neboli nepodobné vtedajším obavám straníckych funkcionárov, ktorým zrazu námestie bralo všetku moc, tentoraz sa však v Mníchove nespochybňoval 4. článok ústavy, ale úroveň nášho spoločného demokratického európskeho domu.
JD Vance spôsobil mnohým našim ministrom, bývalým aj tieňovým, ako aj prezidentským kandidátom a iným významným činiteľom takú slovnú hnačku, že mi ich bolo až ľúto, veď toto môže ohroziť ich zdravie viac ako fajčenie. Nemali by vyhľadať odbornú pomoc, ktorú sami odporúčajú iným? Alebo rýchlo opustiť večné hodnoty a kým sa dá, prezliecť naftalínové kabátiky? Možná je aj iná, asi najťažšia možnosť: zmieriť sa s tým, že na tomto malom a geopoliticky nestálom mieste ovládanom večnými pochybnosťami kam a s kým a ako a prečo sa zasa raz niečo končí a niečo iné začína, a oni pri tom už nebudú.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.