Dobrý ekonomický rast si vyžaduje správne verejno-súkromné partnerstvá

Ako by to malo vyzerať? Nedávna priemyselná stratégia ministerstva obchodu „zelená kniha“ Invest 2035 je sľubným začiatkom. Vo svojom vlastnom vyjadrení počas obdobia verejných konzultácií som však zdôraznila, že priemyselná stratégia by sa mala orientovať skôr na kľúčové „misie“, ako je dosiahnutie nulových emisií, než na konkrétne sektory, ako to očividne robí vláda. Stanovila si päť „misií“, ale pôsobia skôr ako určité ciele, nie ako ústredný bod spôsobu spolupráce vlády a priemyslu.

Skončiť s ústupkami

Aby labouristi svoju agendu naplnili, musia správne zabezpečiť verejno-súkromné partnerstvá. Historicky spolupráca verejného a súkromného v Spojenom kráľovstve zahŕňala uhrádzanie zo strany štátu a nedostatočné poskytovanie služieb v súkromnom sektore. Napríklad po referende o brexite vláda tajne poskytla Nissanu 61 miliónov libier (76 miliónov dolárov) na výrobu nových áut v Spojenom kráľovstve. Nissan však napriek tomu upustil od plánovaného rozširovania vo svojom závode v Sunderlande a sľúbené pracovné miesta sa nikdy nestali skutočnosťou.

Podobne aj v rámci neúspešných schém „iniciatívy súkromného financovania“ v 90. rokoch 20. storočia platil štát nafúknuté sumy súkromným dodávateľom za prevádzkovanie verejných služieb, ako sú väznice, školy a nemocnice; a to ešte skôr, než ich vrátili štátu, často v zlom stave a bez akékoľvek jasného zlepšenia služieb. Tento prístup sa široko uplatňoval pri výstavbe nemocníc National Health Service. Prvých 15 zmlúv vygenerovalo poplatky vo výške 45 miliónov – približne 4 % kapitálovej hodnoty obchodov – pre poradcov vo verejnom a v súkromnom sektore. Analýza ministerstva financií neskôr ukázala, že všeobecné náklady iniciatívy súkromného financovania (PFI) boli v porovnaní s vládnymi pôžičkami dvojnásobné.

Rast samotný nie je poslaním; je výsledkom verejných a súkromných investícií. Dobrý rast je výsledkom riadených investícií.

Našťastie, mnohé verejno-súkromné partnerstvá na celom svete priniesli pozitívnejšie výsledky. Nemecká národná rozvojová banka KfW ponúka pôžičky s nízkym úrokom spoločnostiam, ktoré súhlasia s dekarbonizáciou. Podobne aj pomoc francúzskej vlády pre Air France po pandémii bola podmienená tým, že dopravca obmedzí emisie na cestujúceho a zníži počet domácich letov. V kontraste s tým Spojené kráľovstvo zachránilo easyJet bez akýchkoľvek podmienok.

V USA nariadenie CHIPS and Science Act vyžadovalo od spoločností, ktoré ťažia z verejných financií, aby sa zaviazali dodržiavať plány rozvoja klímy a pracovnej sily, poskytovať starostlivosť o deti a platiť životné minimum. Uprednostňujú sa aj spoločnosti, ktoré zisky nanovo investujú namiesto spätného odkupu akcií.

Británia má určité skúsenosti s formovaním trhov podľa jasných cieľov. Pri vývoji vakcíny Oxford/AstraZeneca vláda použila model zdieľania rizík a odmien, v ktorom poskytla 95 % financií výmenou za určité záväzky zo strany farmaceutickej spoločnosti. AstraZeneca poskytne štátu prvých 100 miliónov dávok a umožní vláde darovať a prerozdeliť prebytočné vakcíny. Podobne akvizícia dodávateľa energie Bulb spoločnosťou Octopus Energy umožnila vláde dosiahnuť zisk 1,5 miliardy libier. Spoločnosť Octopus splatila verejnú podporu, ktorú dostala prostredníctvom predchádzajúcej dohody o zdieľaní zisku. Táto dohoda zabezpečila pracovné miesta a zabránila spotrebiteľom znášať akékoľvek dodatočné náklady.

So stratégiou sústredenou na konkrétne poslanie by labouristická vláda mohla rozšíriť a systematizovať tento typ verejno-súkromného prepojenia. Namiesto toho, aby bola „bezvýhradne zástancom podnikania“, ako to tvrdí vo svojej zelenej knihe, by mala zabezpečiť, aby sa verejné investície zamerali na jasné ciele: nahromadiť súkromný kapitál, vytvoriť nové trhy a zvýšiť dlhodobú konkurencieschopnosť.

Nulové emisie a rast?

Napríklad cieľ nulových emisií nie je len o čistej energii, ale aj o tom, ako jeme, ako sa pohybujeme a budujeme. Štát má zohrávať kľúčovú úlohu pri formovaní trhov tak, aby boli súkromné stimuly v súlade s verejnými cieľmi. Napriek tomu sa zdá, že nedávne kroky labouristickej vlády idú presne opačne.

Dohody premiéra Keira Starmera s investičnou bankou Macquarie; správou aktív Blackstone a ďalšími získali viac ako 60 miliárd libier. Pritom neboli stanovené jasné očakávania orientované na výsledky, ani zabezpečenie zdieľania rizík aj odmien. Vládna podpora zachytávania a ukladania uhlíka (doteraz vo výške 22 miliárd libier) okrem toho umožňuje, aby finančné prostriedky prúdili k etablovaným ropným gigantom, ktoré vôbec nie sú brané na zodpovednosť v rámci zeleného prechodu.

Tieto dohody sú štruktúrované tak, aby dosiahli rast za každú cenu, keď Británia skutočne potrebuje rast, lenže inkluzívny a udržateľný. To si vyžaduje lepšie podnikové riadenie, aby sa predišlo situáciám ako Thames Water (vodohospodárska a odpadová spoločnosť), ktorá bude zaťažená dlhmi viac ako 2 miliardy libier, keď sa banka Macquarie v roku 2006 stala hlavným akcionárom.

Ako stále opakujem, rast samotný nie je poslaním; je výsledkom verejných a súkromných investícií. Dobrý rast je výsledkom riadených investícií. Ak má klimatická transformácia Británie z dlhodobého hľadiska priniesť výhody ľuďom a planéte, angažovanosť vlády v súkromnom sektore musí odrážať dôveru, nie kapituláciu. Môže sa to začať nasadením tých nástrojov, ktoré už vláda má. Nový národný fond bohatstva a Great British Energy (verejne vlastnená spoločnosť zaoberajúca sa čistou energiou, ktorej spustenie sa očakáva začiatkom roka 2025) by mohli spôsobiť obrovský rozdiel. Ale iba vtedy, ak tvorcovia politiky správne implementujú.

Národný fond bohatstva by mal napríklad zaviesť podmienky pre verejné investície; poskytovať verejný prístup k duševnému vlastníctvu a patentom na výskum; vytvárať dotácie a iné stimuly pre investície v súlade s poslaním; a využívať záruky za úvery a záchranné balíky na to, aby spoločnosti posunuli smerom k dekarbonizácii, lepším pracovným podmienkam a menšiemu počtu spätných odkupov akcií. Obstarávanie je tiež silnou pákou, pretože predstavuje jednu tretinu celkových vládnych výdavkov a môže nasmerovať investície na strategicky dôležité ciele.

V konečnom dôsledku sa vláda musí posunúť od sektorového prístupu k prístupu orientovanému na celkové poslanie. Taký prístup zahŕňa sebaistú formu verejno-súkromného partnerstva orientovanú na výsledky a stimuluje súkromný sektor. Labouristi problému rozumejú, no jeho navrhované riešenie si ešte vyžaduje prácu.

© Project Syndicate 1995–2024
www.project-syndicate.org