Koniec režimu „mäsiara z Damasku“. Čo bude nasledovať?

Režim, ktorý urobil zo Sýrie jednu z najhorších tyranií súčasnosti. Režim, ktorý bol do veľkej miery odrazom politiky Ruska a Iránu v ich všetkých krvavých odtieňoch. Režim, ktorý mohol prežívať aj vďaka nevšímavosti Západu. Skončil sa režim „mäsiara z Damasku“.

Päťdesiat rokov tyranie

Politický systém kopíroval socialistické despocie sovietskeho typu. V Sýrii bola zavedená vláda jednej strany a kult osobnosti Háfiza Asada a po jeho smrti jeho syna Bašára. Za ostatných 50 rokov režim dokonale kopíroval svoj vzor (a tútora) Sovietsky zväz (ostatných desať rokov Putinovo Rusko). Štát, respektíve rodina a klan, nielen riadil hospodárstvo, ale najmä ho rozkrádal. Tajná polícia bola všadeprítomná a brutálne potláčala akýkoľvek odpor voči režimu. Všadeprítomná bola i propaganda o vonkajšom (Západ) a vnútornom (islam) nepriateľovi. Ten sa stal dôvodom výnimočného stavu a obmedzovania práv a slobôd.

Ešte je tu jedna paralela. Občania v krajinách sovietskeho bloku sa po štyridsiatich rokoch rozhodli povedať dosť tyranovi. To isté sa stalo v roku 2011 v Sýrii. Na rozdiel od neostalinských československých papalášov, ktorí neboli schopní a ochotní obetovať svoje pohodlie v totálnom boji za zachovanie moci, sýrska politicko-policajná a vojenská elita sa rozhodli zmasakrovať akýkoľvek demokratický odpor.

Mäsiar z Damasku a jeho predchodcovia

Bašár Asad sa od prvých dní revolúcie neštítil masakrovať obyvateľov miest Daraá, Homs, Halab či Džisr aš-Šugúr, bez rozdielu veku a pohlavia. Zabíjali neozbrojené ženy i starcov. Mučili malých chlapcov, často nie starších ako dvanásť rokov. Dnešný obraz z väznice Sednaja hovorí za všetko.

Politický systém kopíroval socialistické despocie sovietskeho typu. V Sýrii bola zavedená vláda jednej strany a kult osobnosti Háfiza Asada a po jeho smrti jeho syna Bašára.

V sýrskej histórii to nie je ojedinelý prípad štátom riadeného masakru. V roku 1982 dal Háfiz Asad zmasakrovať obyvateľstvo miest Džisr aš-Šugúr (1 000 mŕtvych) a Hamá (17 000 až 40 000 obetí). Otec a syn sa v násilí na svojom obyvateľstve dopúšťali rovnakých zločinov. Režim, po roku 2015 prežívajúci iba vďaka pomoci Ruska a Iránu, pokračoval v mučení a zabíjaní občanov Sýrie. Na druhej strane bola viditeľná nepripravenosť a neochota západných demokracií podporiť Arabskú jar a demokratické zmeny v regióne. Západ a Turecko nemali dosť politickej odvahy na aktívnu podporu demokratických zmien a uprednostnili vlastné záujmy v regióne. Násilie mohlo beztrestne pokračovať ešte celé jedno desaťročie.

Prečo sa zrútil Asadov „domček z karát“?

Koalícia zložená z ruskej armády, Hizballáhu a rôznych ozbrojených skupín napojených na Irán skoro desaťročie pomáhala Asadovi udržať si kontrolu nad väčšinou Sýrie. Nastala však výrazná zmena: počnúc ruskou inváziou na Ukrajinu (2022) a končiac izraelskou vojnou proti Hizballáhu v Libanone (2024). Po Prigožinovej vzbure (2023) a jeho smrti Rusko nariadilo stiahnutie svojich síl zo Sýrie. V roku 2024 bola Moskva nútená stiahnuť časť svojich leteckých jednotiek, ktoré poskytovali vzdušné krytie silám sýrskeho režimu.

Vojna s Izraelom spôsobila Hizballáhu ťažké straty. Mnohí z jeho čelných predstaviteľov boli zabití, vrátane Hassana Nasralláha a hnutie sa postupne stiahlo z územia Sýrie. Iránske jednotky boli oslabované izraelskými leteckými útokmi. Výrazne sa prejavila celková degradácia sýrskej armády, ktorá sa spoliehala iba na svojich spojencov.

Keď opozícia vedená skupinou Haját Tahrír aš-Šám (HTS) začala útok na Aleppo, neskôr Hamá a Homs, smerujúc na Damask, čelila dezorganizovanej armáde, ktorá nebola schopná bez spojencov a bez vôle bojovať. To bolo v kontraste s HTS, ktorá sa pripravovala na útok a prevzatie moci. Čakali len na vhodnú príležitosť.

Čo bude nasledovať

Abú Mohammad Džawlán (vlastným menom Ahmed Šar) sa vrátil do Sýrie na začiatku revolúcie v roku 2011. Vybudoval štruktúru organizácie, ktorá, hoci vznikla na platforme Al-Kajdá, sa dištancovala od jej nadnárodnej „džihádistickej“ ideológie. Jej ciele sa sústredili iba na Sýriu. V rozhovore pre CNN povedal, že „keď hovoríme o cieľoch, cieľom revolúcie je zvrhnutie režimu“. Dva týždne po začiatku ofenzívy je HTS kľúčovým aktérom budúcej politickej transformácie. „Sýria si zaslúži systém, ktorý je postavený na inštitúciách. Nie taký, v ktorom jeden vládca rozhoduje o všetkom,“ dodal Ahmed Šar a pokračoval: „Haját Tahrír aš-Šám je len jednou časťou tohto dialógu a môže sa kedykoľvek rozpustiť.“

Dôkazom je spôsob, akým víťazi pristúpili k príprave transformácie. Bývalý premiér Mohammad Džalílí ostal v Damasku a umožnil pokojné presunutie moci do rúk sýrskej prechodnej vlády Mohammada Bašíra, ktorá má mandát do 1. marca 2025. Za ten čas má stabilizovať situáciu v Sýrii a pripraviť podmienky pre realizáciu referenda, ktoré načrtne kontúry budúceho politického systému.

To, že to bude ťažké, si uvedomujú všetci Sýrčania. Hind Kabawatová (riaditeľka centra medzináboženského dialógu George Mason University v Dohe) povedala: „Toto je veľmi špecifický deň pre Sýriu. Dnes oslavujeme, ale zajtra sa začne ťažká práca spojená s budovaním Sýrie. Sýrie, ktorá bude inkluzívna. Sýrie, ktorá bude bez sektárskeho násilia. Sýrie, ktorá bude rôznorodá.“ Budúcnosť Sýrie je vo všetkých aspektoch nejasná. Lenže to je prvý predpoklad spätý s nadobudnutou slobodou. Slobodou, ktorá vždy prináša neistotu a obavy. Súčasne však existuje aj nádej na lepšiu budúcnosť, po ktorej už polstoročie túžia mnohí Sýrčania.

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.