Najnovšie

Buďme hrdí na to, že Dubček patril nielen Slovákom: Česi ho milovali ako vlastného syna

Zvykneme sa pýtať sami seba, kto bol najväčší Slovák 20. storočia. Za tých sto rokov Slovensko malo len dvoch politických velikánov: Milana Rastislava Štefánika a Alexandra Dubčeka. Kto z nich viac vyčnieva? Obaja, pretože každý zanechal výraznú stopu v dejinách. Každý inak - podľa doby, v ktorej pôsobil, preto ich porovnávanie nedáva zmysel.

21.8.2024 13:57
odoberať
Google News
zdieľať

Štefánik položil základy slovenskej štátnosti, bez neho by ťažko vznikla spoločná republika s Čechmi. Dubček písal inú kapitolu histórie: prvý tajomník štátostrany stál v komunistickej krajine na čele obrody spoločnosti, ktorú nakoniec zničili sovietske tanky. Pripomínajme si ho ako hrdinu alebo ako obeť? Odpoveď má obe podstatné mená a ešte niečo navyše.

V prvom prípade však treba doplniť k Dubčekovi prídavné meno. Bol totiž naivný hrdina. Nabral odvahu pustiť sa do nevídaných reforiem v krajinách Varšavskej zmluvy, ale súčasne podcenil jasné riziko, ako kruto sa mu môžu v Moskve pomstiť.

Odhodlaný a nebojácny zoči-voči šéfovi Kremľa Leonidovi Brežnevovi, no zároveň s chýbajúcou politickou predvídavosťou, že Pražská jar dopadne zle-nedobre. Ideologický fanatizmus a paranoja členov sovietskeho politbyra a ich generálov boli príliš veľké, záblesk slobody v Československu považovali za krajne nebezpečné zatmenie v komunistickej ríši podrobených štátov.

Dubčekovi sa podarilo dovtedy niečo nevídané: ľud v komunistickom Československu zbožňoval šéfa komunistickej strany. Dokázal vytvoriť jednotný politický národ Čechov a Slovákov.

Odvaha, ktorú v sebe Dubček našiel, však mala veľkú hodnotu. V období medzi skončením druhej svetovej vojny na jar 1945 a pádom komunizmu na jeseň 1989 ľudia v Československu totiž nezažili takú eufóriu, aká trvala niekoľko mesiacov v roku 1968. Zásluhou Dubčeka. Mnohí si ten polrok zapamätali ako jedno z najkrajších období svojho života.

Dubčekovi sa podarilo dovtedy niečo nevídané: ľud v komunistickom Československu zbožňoval šéfa komunistickej strany. Dokázal vytvoriť jednotný politický národ Čechov a Slovákov. Buďme hrdí na to, že patril nielen Slovákom: Česi milovali Dubčeka ako vlastného syna, taký obdiv medzi nimi nezažil žiadny iný Slovák a pravdepodobne ho už nikto zo Slovenska v tejto popularite za riekou Moravou neprekoná. Český herec Jan Werich vtedy poznamenal, že si nespomína, kedy videl naposledy slovenský a český národ v takej zhode.

O Dubčekovi ako o obeti sa netreba rozpisovať, pretože hádam každý vie, čo 21. august 1968 znamenal pre ďalšie viac ako dve desaťročia. Treba však pripomenúť politikom, ktorí v tento deň chodia iba k jeho hrobu, aby nezabudli na to, že obete okupácie boli aj najväčšie. Kvety patria dnes na miesta, kde sovietski vojaci zastrelili bezbranných civilistov.

Dubčekovi chýba jedna vec a opäť sa to týka súčasných politikov. Je milé, že NR SR sa nachádza na námestí nesúcom jeho meno, a že niekoľko rokov sa významným osobnostiam udeľuje Štátna cena Alexandra Dubčeka. Drobná spomienka na neho v podobe malej expozície v rodnom dome v Uhrovci je nedostatočná. Skromný Dubček by si istotne neželal mať múzeum, ale pamäť národa si to zaslúži.

debata
zdielať
zdielať
odoberať
Google News
mReportér
Zdielajte článok
Ľutujeme
Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.

Najnovšie správy