Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Nevládzem, vzdávam sa!
Parlament zatiaľ nemá svojho predsedu. Inak naťahovanie sa o tento post je dosť úsmevné! Pred národom, ktorým sa všetci oháňajú, ale takmer nikomu na ňom nezáleží. Je vojna, drahota, horí nám zem pod nohami, učitelia, zdravotníci volajú o pomoc, a tu sa pár ľudí trhá o kosť. O hnilú hnusnú kosť, lebo nefunguje tu takmer nič!
Veronika Šikulová
Obchvat pred Bratislavou, na predmestí, všade niečo opravujú a kutrú sa v zemi. Vlečiete sa všade raz tak dlho. Neprekvapilo by ma, keby tiráky rajzovali mestom rovno cez postele, nech idú, každému, čo si zaslúži.
Pohotovosť Antolská: „Prosím vás, kto je posledný?“ Všetci, nikoho to tu nezaujíma. „My tu čakáme sedem hodín!“ „Načo si chodil do školy a vzdelával sa, si taký istý chudák ako títo. Sedem hodín!“ dobiedza do uboleného manžela jeho žena. Deti sú nevychované. Čakáme všetci. Mama s dcérou, na kolenách majú asi dvadsať chlebíčkov: „Šade nás posielajú. Nič nevieme. O nič sa nestaráme, každému šecko vyprávame a nič nevieme.“ „Toto je dobrý syr.“ „Ja neviem, ráno som si dala dve antidepresíva, aby som tu vydržala.“ Sestrička: „Vy ste prijatá. Musíte ísť na oddelenie. Pán prednosta príde zajtra.“ „Ja nič neviem. Šade má posielajú. Dala som si antidepresíva. Toto jem piatu tabletku.“ Odchádzajú. Upratovačka: „Fuj, čo jej toto?“
Ujo: „Syr. Ja som ho nejedol.“ „Fuj! Čo bola oslava? Tot uhorka!“ Pani, čo sa chystala omdlieť, lebo má cukrovku, si vybrala obedár, ryžu je rukami a chrúme reďkvičky. Na kresle v čakárni som našla pátričky.
Niektorí čakajú hodiny, mamy púšťajú deťom hry na mobile, jeden chlapček s mamou si ticho spievajú kukulienku, tetám padajú palice, šatky, kabelky, v automate na vodu je voda, ale nie sú poháre, pani s obedárom omdlieva, inú pani, tiež staručkú, ratuje dcéra, búchame na dvere, otvorte, úraz!, na dverách, že neklopať, tetu ratujeme všetci, potom vyjde lekárka a vyhreší dcéru, že so sebou nenosí vodu, keď ide s mamou k lekárovi.
Muži sú nahnevaní, šomrú a nadávajú manželkám, ženy nadávajú na personál, určite všetci vnútri pijú kávu a poradie určuje lekár podľa protekcie. V ordinácii máte pocit, že sa vám uľavilo, ale stále sa niekto dobíja dnu a doktorka kričí, že pani je vyzlečená, pani je nervózna a odpochoduje aj s kusom papiera na utretie po vyšetrení v gatiach.
Klíma nefunguje, po chodbách behajú zúrivé sestričky s kľúčmi od všetkého, zavše aj od vášho života… „Ráno sem bola u obvodného, len sa minuli časenky, tak sem sa nedostala…“ Niektorí po hodinách čakania odchádzajú porazení domov so zveseným nosom. Niektorí už majú také zvesené nosy, že si po nich šliapu. „Ale Editka, šak vy ste ešče mladica, šak minule sem vás vidzela šoféruvat. Ale to už iba tutok do záhrady chodzíte, že?“ „Ále čoby, šak minule sem sa dochtorovi vézla. Nohy ma bolá, nevidzím a víte čo, já už nekedy any nevím, kade a kam to idem…“
Všetci mobilujú, aj deti, a tie najmenšie majú hračkárske mobily a akože mobilujú, mágajú gombíky. Istý Ondrejko má hračkárske kladivo a plieska ním po stene, po tých, čo tu sedia, po mame a súrodencoch. Ujo na vozíku ošetrovateľovi: „Prosím vás, odvezte ma nazad, je mi veľmi zle.“ Ošetrovateľ: „Nemôžem, idete na vyšetrenie.“ Ujo: „Povedzte im, že nevládzem, že sa vzdávam.“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.