Zopakuje si EÚ „veľký tresk“?
Ostatné dni priniesli „viac Európy“. Okrem kampane pred eurovoľbami k tomu nepochybne prispelo 20. výročie nášho vstupu do EÚ (1. mája 2004), ako aj ďalšie dôležité májové míľniky našej histórie a súčasnosti. 8. máj 1945 – Deň víťazstva nad fašizmom a 9. máj 1950, ktorý práve na pozadí ničivých následkov druhej svetovej vojny odštartoval európsku integráciu. Pripomíname si ho v celej EÚ ako Deň Európy.
Čo spája všetky tieto tri dátumy, je neodolateľný pocit začiatku novej éry – mieru, slobody, nádeje, príležitostí a prosperity.Mala som šťastie si tento pocit naplno vychutnať a byť „pri tom“ nielen 1. mája 2004, ale aj počas cesty našej krajiny za týmto cieľom – v rámci prístupového a neskôr viac ako 30-mesačného negociačného maratónu, ktorý nášmu vstupu predchádzal. Dodnes je toto obdobie, aj keď pracovne mimoriadne náročné, mojou „topkou“, na ktorú sa nezabúda – politickou a celospoločenskou jednotou, oddanosťou cieľu, dôležitosťou výsledku, zodpovednosťou, ako aj emóciou.
Je nesporné, že rozšírenie „veľkého tresku“ v roku 2004 bolo transformačnou udalosťou tak pre 10 krajín, ktoré do EÚ vstúpili, ako aj pre úniu ako celok. Hoci eufória z prvých rokov členstva a umiestňovania sa Slovenska v celoeurópskych rebríčkoch na prvých priečkach podporovateľov európskeho projektu a bruselských inštitúcií už dávno vyprchala, výhody spájané s členstvom si doma väčšina z nás naďalej plne uvedomuje.
Členstvo v EÚ sa nedá hodnotiť a merať len cez prizmu neosobných makroekonomických parametrov a čísiel. Únia bola v prvom rade projektovaná ako mierový koncept, ako kotva stability a bezpečia. Počas dvoch dekád od nášho vstupu tento jej dôležitý rozmer zovšednel a stal sa možno až floskulou.
Spomedzi celého radu odborných štúdií, ktoré sa téme v jubilejnom roku venujú, je zrejmé, že veľké rozšírenie 2004 je úspešným príbehom. Poľský ekonomický inštitút vo Varšave priniesol zaujímavú ekonomicko-sociálnu analýzu, v ktorej vyhodnotil výhody vstupu v porovnaní s tzv. nulovým variantom, t. j. so scenárom, ak by sa vstup do EÚ v roku 2004 neuskutočnil. Zo záverov vyplýva, že HDP na obyvateľa v regióne strednej Európy (V4, pobaltské krajiny a Slovinsko) vzrástol v porovnaní s nulovým scenárom o 27 %. V prípade Slovenska sa agregovaný rast HDP práve vďaka nášmu členstvu zvýšil viac ako o 18 %. V prípade Poľska to bolo až 40 %. Práve Poľsko spolu s Litvou dosiahli podľa štúdie najväčšie zisky.
Samozrejme, členstvo v EÚ sa nedá hodnotiť a merať len cez prizmu neosobných makroekonomických parametrov a čísiel. Únia bola v prvom rade projektovaná ako mierový koncept, ako kotva stability a bezpečia. Počas dvoch dekád od nášho vstupu tento jej dôležitý rozmer zovšednel a stal sa možno až floskulou. Predstava o vojne v Európe nebola na programe dňa.
Na krátke zamyslenie: ako by v scenári bez rozšírenia riešila súčasné bezpečnostné výzvy pôvodná EÚ s 15 členmi? Bez pochýb by bola výrazne zraniteľnejšia. A kde by sme boli my? Postihol by nás scenár Ukrajiny alebo Bieloruska? Moje vnímanie EÚ sa v čase posunulo, dnes európsky projekt vnímam prioritne cez optiku bezpečnosti. Žijeme v nestabilnom a mimoriadne komplexnom svete a my v EÚ máme celý rad nedokončených úloh: zbaviť sa závislostí, ktoré sme za roky nadobudli – v energetike, dovoze kritických surovín či bezpečnosti.
Znovu získať konkurencieschopnosť, dokončiť a posilniť jednotný trh. Ďalej rozvíjať demokratické princípy. Voláme to „európska suverenita“. Jej súčasťou je aj rozširovanie. Po rokoch prešľapovania dnes vieme aspoň to, že jeho ďalšie kolo nebude pred rokom 2030. Proces pridruženia krajín západného Balkánu sa pritom začal už v roku 1999, úspešne ho zvládlo nateraz len Chorvátsko v roku 2013.
V prístupovom procese je čas dôležitým faktorom. Nie je jednoduché udržať politickú a občiansku podporu na realizáciu náročných reforiem bez pevného časového rámca. Oproti našej skúsenosti spred 20 rokov je dnes podmienok členstva viac a sú prísnejšie. Mnohé členské krajiny sú zároveň pri rozširovaní výrazne opatrnejšie. Oveľa viac sa diskutuje o tom, koľko EÚ zvládne „absorbovať“ – či je schopná integrovať, finančne i inštitucionálne, ašpirantov zo západného Balkánu a smerom na východ – Ukrajinu, Moldavsko a Gruzínsko.
Slovensko patrí do skupiny členských štátov, ktoré politiku rozširovania dlhodobo podporujú. Faktom je, že jeho ďalšie kolo sa v prípade politickej vôle môže realizovať aj bez zmeny súčasných zmlúv EÚ. Pravdepodobnejší je však scenár kolízie medzi skupinou podporovateľov rozšírenia pri súčasnej inštitucionálnej architektúre (pod podmienkou, že si kandidáti včas a riadne splnia svoje „domáce úlohy“) a tými, ktorí ďalšie rozšírenie podmieňujú reformou EÚ vrátane zmien v rozhodovacích procesoch (argumentujúc, že je rozdiel, či sa na nich zúčastňuje 27, alebo 36 krajín).
Poľsko, podobne ako Slovensko, nie je zástancom zmeny zmlúv, ale nová vláda Donalda Tuska si uvedomuje, že túto dilemu bude treba vyriešiť, aby rozširovanie nezastalo. Aj preto sa vo svojej doteraz rigidnej pozícii posunulo: ak by v „hre“ mal byť osud rozširovania, je pripravené na férovú debatu o zmenách v hlasovaní. Poľsko zároveň rozširovanie tak vo východnom vektore, ako aj na západnom Balkáne deklaruje ako jednu z priorít svojho predsedníctva v EÚ v prvej polovici budúceho roka. Ak chce únia obstáť ako geopolitický hráč, musí aj v agende rozširovania pridať.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
Súvisiace články
Komentáre | | pred 2 rokmi | 20
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.