Tri kroky k zániku verejnoprávnosti
Keď sa vlani v živom vysielaní RTVS začal Andrej Danko spontánne pýtať kameramanov v štúdiu, či sú spokojní so svojimi platmi, bolo jasné, že je zle. Definitívne sa potvrdilo, že rozdelenie a debata o budúcnosti RTVS nebude podložená žiadnou analýzou, faktami či odbornými posudkami. Ako už toľkokrát v minulosti, ani teraz nejde o nič iné ako o mocenské rozhodnutie.
Telerozhlas sa v prvej fáze stal nástrojom prázdnych populistických rečí vládnych politikov. Ak všetko pôjde hladko, čoskoro sa zmení smerovanie finančných tokov a pred voľbami sa zvýši početnosť vystúpení koaličných tvárí. Alebo naopak, početnosť odmietania debát. Mimochodom, s touto samoľúbou obyčajou, keď politik nepovažuje za potrebné skladať účty ľuďom, ktorí ho volili, sa médiá trápia už niekoľko volebných období.
Bolo to v roku 2010, keď sa vládna koalícia zložená z SDKÚ-DS, SaS, KDH a Most-Híd rozhodla spojiť rozhlas a televíziu. Ako dve samostatné inštitúcie fungovali od svojho vzniku v roku 1926 a 1956. Politici a najmä minister kultúry Daniel Krajcer odôvodňovali zlúčenie ušetrením peňazí a znížením zadlženosti Slovenskej televízie (dlh vyčíslili na 43 miliónov eur).
Po prvom roku chaosu všetci pochopili, že dve rozdielne médiá sú dve rozdielne médiá. Rozhlas aj televízia zostali vo svojich budovách, strešní riaditelia alebo vedúci odborov pracujúci pre obidve inštitúcie mali kumulované funkcie – a preto dvojnásobné platy. Neskorší generálny riaditeľ RTVS Václav Mika v roku 2014 v rozhovore pre SME skonštatoval: „No ak sa rozprávame o úsporách, tak nemôžeme spomínať nejaké milióny, vôbec nejde o také peniaze.“
Zdalo by sa, že zmysel zlúčenia sa stratil. Bolo to naopak, naplnil sa. Od začiatku totiž išlo iba o to, aby sa koalícia zbavila riaditeľa televízie Štefana Nižňanského, ktorý jej politicky nevyhovoval. Ako teraz, ani vtedy nikto nepotreboval analýzy alebo skúsenosti. Telerozhlas bol iba mocenským nástrojom, nie cieľom ozajstnej zmeny.
Tento „reformný krok“, ako ho nazval predkladateľ návrhu zákona a vtedajší minister Daniel Krajcer, však priniesol ešte ďalšiu, oveľa fatálnejšiu zmenu. Riaditeľov Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu dovtedy volila televízna a rozhlasová rada. Po novom volí šéfa alebo šéfku telerozhlasu parlament.
Samozrejme, množstvo výhrad voči Štefanovi Nižňanskému bolo oprávnených, zažili sme naozaj všeličo. Aj úroveň obidvoch rád bola často úbohá, mnohí členovia si verejnoprávnosť zamieňali so službou vládnucim stranám. Faktom však je, že do toho momentu nemusel byť žiadny šéf alebo šéfka verejnoprávneho média nikomu z politikov oficiálne zaviazaný za stoličku, na ktorej sedí. A nemal nad sebou hrozbu jediného zasadnutia parlamentu, na ktorom ho môže vládna väčšina odvolať, ak jej nepôjde po ruke. V roku 2010 prišli verejnoprávne médiá o prvý pilier svojej verejnoprávnosti. Hoci sa aj neskôr prízvukovala ich nezávislosť, od presunu voľby riaditeľa do parlamentu bolo spojenie telerozhlasu s politikou oficiálne a legálne.
Richard Sulík roky bojoval za zrušenie koncesionárskych poplatkov, až sa mu to vlani konečne podarilo. Svojím autokratickým krokom vytvoril dokonalý štátny podnik. Na zlatom podnose odovzdal kľúče od trezoru svojim politickým oponentom.
Druhú ranu verejnoprávnosti zasadil paradoxne človek, ktorý sám seba považuje za jediného žijúceho liberála na našom území – Richard Sulík. Roky bojoval za zrušenie koncesionárskych poplatkov, až sa mu to vlani konečne podarilo. Svojím autokratickým krokom vytvoril dokonalý štátny podnik. Myslel si azda, že za usporených 4,64 eura mesačne si kúpi nových voličov a jeho verní ho budú zbožňovať? Nuž, nestalo sa. Naopak, na zlatom podnose odovzdal kľúče od trezoru svojim politickým oponentom.
Od júna 2023 niet jediného dôvodu, prečo by sa RTVS mala považovať za verejnoprávnu. Z formálneho aj legislatívneho hľadiska ide o štátnu inštitúciu. Generálneho riaditeľa RTVS aj členov Rady RTVS ako orgánu dohľadu volí parlament, jedine predsedu rady volia jej členovia. Telerozhlas sa po novom financuje výlučne zo štátneho rozpočtu, takže o tom, koľko peňazí dostane, už nerozhodujú občania, ale politici.
Zmeny sú smutné, no neklesajme na duchu. Obsah vysielania teraz už dvoch inštitúcií bude určite veselý (konkrétne Andrej Danko si želá konečne poriadny silvestrovský program). Naďalej budeme milovať Slovensko, sledovať nekonečné kvízy a súťaže, celé Slovensko bude piecť koláče a fajnšmekri si budú môcť pozrieť poväčšine zahraničné dokumenty na Dvojke.
Nejde však iba o to, čo na obrazovke uvidíme. Podstatné bude, čo tam neuvidíme. Tretí pilier verejnoprávnosti, teda kontrola moci ako verejná služba občanom, postupne vybledne. Alebo sa budú vyrábať analytické programy, investigatívne relácie či kritické spravodajské príspevky? Budeme pri zlyhaniach politikov a dosahoch oligarchov počuť neriedené hodnotenia? Počas mojej práce v investigatívnej relácii bolo málo období, keď sme pri niektorej z reportáží nepociťovali vplyvy biznismenov a politikov. Nemám dôvod myslieť si, že sa to zmení a predpokladám, že to bude horšie. A samozrejme, treba pozorne sledovať, ktoré firmy budú „nacucávať“ televíziu a rozhlas tentoraz.
P.S. Autorka po takmer pätnástich rokoch práce v RTVS na pozícii reportérky v relácii Reportéri v roku 2021 z televízie odišla. Na svojho bývalého zamestnávateľa podala antidiskriminačnú žalobu, ktorú momentálne rieši súd.
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.