Dôstojná minimálna mzda
Venujme ešte chvíľu pozornosť téme minimálnej mzdy. Tú už prebíjajú iné problémy predvolebného zápasu, kde už tradične nepatrí problematika zamestnaneckého prostredia, a to napriek tomu, že prináša potenciál viac ako dvoch miliónov voličov v podobe zamestnancov.
Tento rok sa už po druhýkrát podarilo sociálnym partnerom dohodnúť minimálnu mzdu vyššiu, ako by bola určená tzv. zákonným automatom. Pred jeho ukotvením v zákone panovali isté obavy aj z toho, že oslabí možnosti vyjednávania sociálnych partnerov. Na druhej strane, automat garantuje istý rast a predvídateľnú výšku minimálnej mzdy a eliminuje jej politizáciu. O tom, či je adekvátne nastavený, možno diskutovať. Tomu sa nevyhneme pri transpozícii európskej smernice o primeraných minimálnych mzdách, ktorá o. i. definuje kritériá, ktoré má minimálna mzda spĺňať, a odporúča referenčný rámec v rozmedzí podielu minimálnej mzdy na priemernej a mediánovej mzde. Zároveň odporúča členským štátom hľadať a implementovať nástroje na podporu pokrytia zamestnancov kolektívnymi zmluvami až na úroveň 80 percent.
Paradoxne, práve s existenciou automatu sociálni partneri využili potenciál bipartitného sociálneho dialógu. Spoločný záujem vyslať do fragmentovanej spoločnosti signál o schopnosti viesť dialóg a dospieť k dohode značne ovplyvnil finálny výsledok vyjednávaní. Existencia automatu garantujúceho výšku minimálnej mzdy nenúti zamestnávateľov súhlasiť s niečím navyše. Odborárov zase stavia do pozície, keď bude vždy niekto nespokojný. Istá časť zamestnancov ich v prípade nedohody môže kritizovať za to, že „nezobrali“ viac, ďalšia časť zase za to, že to čo „zobrali“, je málo.
Bez ohľadu na to, o koľkých eurách nad sumou určenou zákonným automatom diskutujeme a koľko je už „dosť“, je potrebné zasadiť problematiku (nielen) minimálnej mzdy do širšieho kontextu a začať hovoriť o tzv. dôstojnej minimálnej mzde a dôstojných mzdách. To však nebude možné, ak sa nezmení nastavenie ekonomického modelu a priority a východiská hospodárskeho rastu. Dekády podporovaný model postavený na nízkych mzdách, teda aj tej minimálnej, nízkej produktivite práce, montážnej ekonomike s nízkou pridanou hodnotou a na priamych zahraničných investíciách je už vyčerpaný. V súčasnosti už našu ekonomiku vrátane miezd ťahá ku dnu a k neudržateľnosti. Pokiaľ sa tento prístup a model nezmenia, budeme sa naďalej vo vyjednávaniach baviť o jednotkách eur na minimálnej mzde, ktorá aj tak nebude spĺňať atribúty „dôstojnej“.
V krajine, kde zamestnanci uviazli v pasci stredných príjmov a kde rastie počet tzv. pracujúcich chudobných, môžeme o dôstojnej minimálnej mzde len snívať. Tá by sa mala pohybovať na takej úrovni, na akej sa však teraz nachádza tá priemerná. Vymaniť sa z tejto pasce predpokladá aj podporu vedy, výskumu, inovácií, kde sme opäť na európskom chvoste, modernizáciu a podporu vyššej miery diverzifikácie hospodárstva a odvetví s vysokou pridanou hodnotou, a teda aj produktivitou práce.
V krajine, kde zamestnanci uviazli v pasci stredných príjmov a kde rastie počet tzv. pracujúcich chudobných, môžeme o dôstojnej minimálnej mzde len snívať. Tá by sa mala pohybovať na takej úrovni, na akej sa však teraz nachádza tá priemerná.
Mzdy však neporastú bez vyššej angažovanosti zamestnancov. Organizovanosť v odboroch je predpokladom kolektívneho vyjednávania a to je predpokladom vyjednať si lepšie pracovné podmienky a ohodnotenie priamo tam, kde zamestnanec pracuje. Ale aj v miere občianskej participácie, organizovanosti a angažovanosti patríme medzi smutné európske príbehy demokracie. Asi nie je úplnou náhodou, že medzi najsilnejšie sociálne štáty s najvyšším indexom šťastia patria krajiny s vysokou odborovou organizovanosťou. To znamená, že zamestnanci sa priamo podieľajú na rozhodovaní o tom, v akých pracovných podmienkach a za aké mzdy budú pracovať. Rozhodujú o svojich životoch a o ich kvalite.
V rámci tejto témy je dôležité zdôrazniť ešte niekoľko súvislostí. Zákonník práce definuje až šesť stupňov minimálnej mzdy podľa náročnosti práce. Tá je definovaná pracovnou náplňou zamestnanca a tá najnáročnejšia činnosť určuje, do ktorého stupňa náročnosti a minimálnej mzdy zamestnanec patrí, a teda, pod akú hranicu jeho mzda nemôže klesnúť. Čiže v roku 2024 bude minimálna mzda v rozpätí od 750 do 1 330 eur. Štandardným problémom v podmienkach Slovenska je, že chýba aktualizácia a detailnejšie definovanie jednotlivých stupňov, zaraďovanie zamestnancov do týchto stupňov sa častokrát obchádza a pretrváva nedostatočná kontrola zo strany inšpektorátov práce. Tam, kde sú kolektívne zmluvy, sú zamestnanci odmeňovaní podľa nich.
Súčasťou vyjednávaní o minimálnej mzde bolo aj obrániť zachovanie stupňov minimálnej mzdy zo strany odborov, ako aj ochrániť naviazanie mzdových zvýhodnení (tzv. príplatkov) na minimálnu mzdu a tým dosiahnuť ich ďalší rast. Čiže ide o širší kontext ako len o jedno číslo, tentoraz 750 eur. Lebo na strane zamestnávateľov panuje neustále pokušenie stupne minimálnej mzdy zrušiť a príplatky určiť pevnou sumou. A to by ublížilo vysokému počtu zamestnancov, nielen tým, ktorí sú odkázaní na tú najnižšiu mzdu na Slovensku.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.