Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Dočasné europrímerie
Pokus ministra zahraničných vecí ovládnuť tvorbu pozícií a stanovísk Slovenska vo vzťahu k Európskej únii upozornil premiérku, že nikdy nemôže vedieť, ktorou figúrkou sa jej budú snažiť dať šach-mat.
Zmena fungovania ministerskej rady pre európske záležitosti, ako ju navrhol Mikuláš Dzurinda, mala byť posledným ťahom, ktorým by bola Iveta Radičová vyšachovaná z rozhodovania o „európskych záležitostiach“ na Slovensku. Paradoxne, Lisabonskou zmluvou boli predsedovia vlád a hlavy štátov formálne vtiahnutí do centra politiky EÚ. Európska rada už totiž nie je len politickým fórom, ale aj dôležitou inštitúciou únie zodpovednou za rozhodnutia o zásadných otázkach jej smerovania.
Postup ministra Dzurindu bol zo slovenského hľadiska takmer dokonale logický. Pred voľbami sľubovali strany súčasnej koalície zrušenie postu podpredsedu vlády pre európsku integráciu a prenesenie európskej agendy pod ministerstvo zahraničných vecí. Udialo sa to novým kompetenčným zákonom, prijatým v novembri minulého roku (mimochodom, spolu s tým „stratil“ Úrad vlády SR koordináciu využívania finančných prostriedkov z eurofondov).
Na sklonku roku urobil minister zahraničných vecí ďalší ťah. Navrhol reorganizáciu ministerskej rady, ktorá je dôležitá pri rozhodovaní o európskych otázkach spadajúcich pod viaceré rezorty. Šéfovať jej mal on (čím by sa stal prakticky nadriadený ostatným členom vlády), s účasťou premiérky sa nepočítalo. Na rokovaniach mohla byť prítomná, no bez nejakej funkcie.
Ministerstvo zahraničných vecí má na Slovensku dominantné postavenie pri tvorbe európskych politík. Na jednej strane sú to historické dôvody, vyplývajúce z jeho postavenia v predvstupovom procese. Na druhej strane, práve v tomto rezorte sú najväčšie kapacity na spracovávanie rozsiahlej „európskej agendy“, podliehajú mu slovenské ambasády v ostatných členských krajinách únie, stále zastúpenie v Bruseli atď.
Záležitosti EÚ však nepatria pod zahraničnú politiku, týkajú sa rovnako všetkých ostatných ministerstiev. Preto neexistuje „prirodzený“ dôvod, pre ktorý by mal mať v rozhodovaní o nich dominantné postavenie minister zahraničných vecí. Hoci, môže na to existovať dôvod mocenský.
Radičová nakoniec prinútila Dzurindu vziať ťah späť. Dohodli sa na kompromise. Ministerská rada bude fungovať na dvoch úrovniach. V najdôležitejších politických rozhodnutiach na úrovni ministrov bude šéfovať premiérka, minister zahraničných vecí bude koordinovať pracovné otázky na úrovni štátnych tajomníkov a generálnych riaditeľov.
Z hľadiska súčasného fungovania únie je kompromis logickejším riešením ako pôvodný ministerský návrh. Z mocenského hľadiska si predsedníčka vlády udržala aspoň čiastočne pozíciu v dôležitej oblasti vládnej agendy. Stále však bude závisieť od kapacít ministerstva zahraničných vecí, a tak sa ďalším konfliktom či šarvátkam asi nevyhne. Koniec koncov, je jasné, že o európsku politiku tu ide až v druhom rade.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.