Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Reality check
Zatajovanie vysokých civilných obetí, nespoľahlivé informácie, technické problémy sofistikovanej výzbroje, rastúca nenávisť miestneho obyvateľstva, "spojenci", ktorí si musia kryť chrbát, a tak spolupracujú s oboma stranami, nemožnosť vojenského víťazstva a strácajúca sa možnosť politického riešenia... vitajte v realite vojny.
Únik dôverných informácií o vojne v Afganistane na Wikileaks vyvolal u militantných jastrabov a ich obhajcov dvojakú reakciu. Časť kritizovala samotné zverejnenie informácií, údajne preto, že ohrozujú bezpečnosť jednotiek. Ďalší informácie bagatelizujú s tým, že sú „neoverené“, prípadne „dávno známe“. Ponechajme bokom, nakoľko si tieto vyhlásenia odporujú. Hranie na city je priehľadným pokusom cenzurovať pravdu.
V jednom však majú apologéti okupácie pravdu – fakt, že je táto vojna špinavá a stratená, a jej predlžovanie nevedie k vzniku demokratickej, stabilnej krajiny, ale nenávisti a posilňovaniu Talibanu, bol už dávno známy. Presnejšie, mohol byť. Varovné hlasy sa ozývali už na začiatku konfliktu. Kritici však boli označovaní za obhajcov teroristov, nebezpečných radikálov, v lepšom prípade zosmiešňovaní ako morálni relativisti. Vojna v Afganistane bola prezentovaná ako „svätá vojna“ a na jej ospravedlnenie boli podľa potreby zneužívané obete teroristických útokov z 11. septembra 2001, smutné následky drogových závislostí v rozvinutom svete či utrpenie domáceho afganského obyvateľstva pod vládou Talibanu. Afganská „misia“ však celosvetovú hrozbu terorizmu zhoršila, údajní hlavní vinníci útokov z 11. septembra sú nepotrestaní (zato však v zajateckých táboroch a tajných väzniciach roky pykalo mnoho nevinných), afganský narkobiznis nádherne prekvitá a návrat Talibanu do vlády (alebo k vláde) je stále reálnejšou možnosťou.
Posledným kŕčom imperiálnej nadutosti býva snaha vysvetliť to „nepripravenosťou“ Afgancov na demokraciu, ľudské práva či pokojný, mierový vývoj. Ak však dnes väčšina z nich uprednostňuje návrat Talibanu pred pokračujúcou intervenciou, podporujúcou neschopnú a skorumpovanú vládu, nie je to znak ich „barbarstva“. Je to dôkaz absolútneho zlyhania cieľov, s ktorými sa invázia v roku 2001 začala. A natískajú sa dve ďalšie, ešte horšie možnosti – skutočné ciele boli iné, prípadne šlo o kŕčovitú, nepremyslenú reakciu.
V rokoch 2008 – 2009 nastal na „Západe“ prelom v postojoch k vojne v Iraku. Väčšina politikov akceptovala bezvýchodiskovosť konfliktu a začala hľadať stratégie ústupu. Vtedy sme mali šancu urobiť to isté v Afganistane. Namiesto toho sa z neho stala posvätná misia – vojna, ktorej „spravodlivosť“ mala vyvážiť iracký poklesok, víťazstvo v nej malo dať zabudnúť na iracké zlyhanie. Americký prezident z nej urobil prioritu zahraničnej politiky, NATO test svojej relevantnosti. Uniknuté dokumenty potvrdzujú to, čo zdravý rozum našepkával už predtým – bola to zlá voľba.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.