Berlusconi - majster politickej šou
O Berlusconim by sme možno vôbec nevedeli, nebyť štrukturálnych zmien, ktorými prešli vyspelé kapitalistické demokracie na konci 20. storočia a ktoré sa výrazne prejavili v Taliansku. Tradičné politické strany stratili podporu, sčasti vinou vlastnej korupcie a nepotizmu, čiastočne pre spoločenské zmeny, na ktoré nedokázali reagovať. Odideologizovaná politika čakala na nový typ lídra.
Do toho vstúpil kulminujúci politický vplyv masmédií, najmä televízie. Dominantnou formou však neboli politické, programové debaty, ale politika ako zábava. Premenená na gladiátorské zápasy, v ktorých politickí lídri bojovali schopnosťou zaujať či zabaviť. V čoraz viac personalizovanom politickom boji nešlo o strany, ich ideológie, komplexné programy prestavby (či udržania) spoločnosti, ale o lídrov a ich schopnosť predať sa. Ideálne jednou dominantnou témou.
Súkromné televízie boli dobrou pôdou pre miešanie sveta politiky, biznisu a masmédií. Politika musela byť šou, ktorá udrží diváka. Málokoho zaujímali šedí administrátori vecí verejných. Pozornosť dokázali upútať lepšie excentrické osobnosti. Najmä ak sa mohli oprieť o veľké peniaze, potrebné na financovanie technologicky prepracovaných, nákladných kampaní.
V tomto nastavení bol Berlusconi ideálnym kandidátom. Bohatý mediálny magnát, ktorý sa ešte pred vstupom do politiky naučil využívať svoj vplyv. Človek, ktorý o sebe mohol tvrdiť, že nie je súčasťou skorumpovanej a neefektívnej „tradičnej politiky“. Napriek tomu, že zbohatol práve v tomto skorumpovanom a neefektívnom svete, a vďaka pravidlám, ktoré ho riadili, staval sa do roly outsidera, zástupca más proti „elitám“. Jeho politický program bol vágny a nestály – od neoliberálnych reforiem, ktoré mali revitalizovať taliansku ekonomiku, cez štát starajúci sa o „rodiny a pracujúcich“ po nacionalizmus s príchuťou xenofóbie – no na tom v skutočnosti nezáležalo. Boli to len slová. Reklama, ktorá mala presvedčiť voliča kúpiť si jeho značku.
Súčasní populistickí politici mohli od Berlusconiho odkukať ešte jednu vec: excentrickosť, škandály, porušenia zákona nie sú problém. Treba ich len správne uchopiť. Koniec koncov, ak „všetci klamú a kradnú“, volič to odpustí aspoň tým, ktorí bojujú za „obyčajného človeka“. Že vedú okázalý život? No a čo, keď na to majú. V masovej kultúre nie je luxusný „život smotánky“ znakom štrukturálnych problémov spoločnosti, ale ľudovou zábavou.
Postupný úpadok vplyvu Silvia Berlusconiho nespôsobili jeho škandály a usvedčenia na súdoch. Ale nový druh populistov, ktorých pomohol stvoriť. Populistický štýl, apel na masy a antielitárstvo sa naučila využívať krajná pravica. Spojila ho s identitárnou politikou nacionalizmu a xenofóbie. A svoje slogany dokáže efektívne šíriť v prostredí sociálnych sietí, ktoré aktívne podporujú šírenie emočne nabitých informácií, vytváranie názorových bublín s „alternatívnymi pravdami“ a (na rozdiel od tradičných médií) odmietajú regulovať šírenie nenávisti, lží a poloprávd.
Silvio Berlusconi, ktorý stál koncom minulého storočia pri začiatku veľkej transformácie politiky, bol tak už ku koncu života fakticky politickým reliktom.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.