Desivo pravdivá prognóza historika
Tridsaťdva rokov po Novembri sa spoločnosť otriasa v kríze. Insitní politici a komentátori ju pripisujú covidu. Fakt, že z hľadiska počtu úmrtí na milión obyvateľov sa v januári Slovensko nachádzalo na 4. najhoršom mieste na svete a v súčasnosti asi na 13. od konca, nie je príčinou krízy, ale jej alarmujúcim symptómom. Spolu s rozvratom právneho štátu, okliešťovaním demokracie a nárastom sociálnej úzkosti.
Neschopná vláda arogantne brýzga na občanov a v dôsledku straty dôvery sa uchyľuje k autoritárskym metódam vládnutia. Tvoria ju totiž neštandardné subjekty reprezentujúce antipolitiku, zoskupenia bez programu a ucelených riešení, bez regionálnych štruktúr, vnútrostraníckej demokracie a odborného zázemia, s bizarnými poslancami, ale plné teatrálnych gest, provokácií, inscenovania obvinení a populistických apelov.
Sú dielom politických podnikateľov s talentom na oportunistický marketing, ktorí si ich vytvorili pre svoje egoistické ciele a do bodky naplnili tézu sociológa R. Michelsa o oligarchizácii politických strán. Napriek obskúrnej podnikateľskej minulosti, škandálom, vulgárnosti a neschopnosti počestne získať vysokoškolské tituly sa dostali k moci moralizovaním pod heslami za slušné Slovensko, proti korupcii a boja s „oligarchiou“, ktorú vraj vytvorila strana Smer počas 12 rokov vládnutia.
„Oligarchiu“ nestvoril Smer Slovíčko vraj nemá spochybniť fakt, že aj za vlád Smeru dochádzalo k nezdravým prepojeniam medzi politikou mocou a záujmami vplyvných finančných skupín a ďalších nositeľov ekonomickej moci. Je na orgánoch činných v trestnom konaní, aby všetky relevantné podozrenia bez akýchkoľvek vplyvov vládnej moci a nátlaku médií vyšetrili prísne v súlade s trestným zákonodarstvom a ústavne zaručeným právom na spravodlivý proces.
Slovo vraj som použil preto, že fenomén, ktorý sa pomenúva ako „oligarchizácia politiky“, určite nevznikol v roku 2006 po príchode Smeru k moci. Pripomenutím tohto faktu je verejnosti známa aféra Gorila, v ktorej ako podozriví aktéri figurujú aj predstavitelia súčasnej vládnej moci a im blízke osoby. Takže kvôli nedostatočnému boju proti nepatričným prepojeniam ekonomickej a politickej moci by si okrem politikov z Ficových vlád mali do svedomia vstupovať aj politici z iných vládnych garnitúr, ktorí dnes vystupujú v role moralizátorov.
Fenomén, ktorý sa pomenúva ako „oligarchizácia politiky“, určite nevznikol v roku 2006 po príchode Smeru k moci. Pripomenutím tohto faktu je verejnosti známa aféra Gorila, v ktorej ako podozriví aktéri figurujú aj predstavitelia súčasnej vládnej moci a im blízke osoby.
Napokon pravicovým stranám a politikom, ktorí tvorili Radičovej vládu, stačilo vydržať celé štyri roky pri moci, vytvoriť legislatívne a inštitucionálne bariéry proti korupcii a nepotizmu a dať sa znovu zvoliť na základe skvelého vládnutia. A prestať rozlišovať medzi „zlými oligarchami“, ktorí sú blízki Smeru, a zamlčiavanými dobrými, ktorí sú blízki im. Dnes nemuseli hromžiť na vlády Smeru, ale chváliť sa svojimi úspechmi. K nim určite nepatrí, že podľa nového rebríčka Global Corruption Index si SR pohoršila v oblasti korupcie: za rok spadla zo 40. na 42. priečku. Takže žiadny prínos v hlavnej agende, ktorá OĽaNO dostala k moci.
Dôsledky ponovembrového majetkového prevratu
V predvečer 17. novembra je namieste spomenúť širšiu historickú dimenziu zrodu a pretrvávania nezdravých javov. Historik Ľubomír Lipták s typickým nadhľadom v roku 1999 poukázal na fakt, že obsah demokratickej revolúcie sa realizoval improvizovane, nie ako výsledok sporu koncepcií, ale iba názorov. A že sa zopakoval jav, ktorý sprevádzal predchádzajúce politické prevraty: „fundamentalistické, rigidné a deformované presadzovanie jedného princípu, ktoré sa potom v malígnej forme stane trvalou záťažou“. Po roku 1918 a roku 1939 sa takto zdeformovala národná otázka a po februári 1948 sa znásilnila idea sociálnej rovnosti a spravodlivosti. Ponovembrový režim sa zaťažil dôsledkami dogmatickej interpretácie názoru na vlastníctvo. Téza, že súkromné vlastníctvo je v princípe efektívnejšie ako štátne, „sa dezinterpretovala tak, že štátne vlastníctvo je v každom prípade horšie ako súkromné, a súkromné je v každom prípade lepšie ako akékoľvek iné“. Vznikla tak povera a z nej ideológia a štátna politika, ktorá sa sústredila na metódy a tempo privatizácie, najmä však na osoby, ktoré ju budú robiť. Lipták ako historik urobil prognózu, ktorá sa, žiaľ, naplnila: „dejiny realizácie novembrového prevratu budú asi do veľkej miery dejinami improvizovaného, insitného a nemorálneho realizovania tejto tézy s dlhodobými a ničivými dôsledkami v podobe klientelizmu, korupcie, sociálnych a hospodárskych kríz, na niekoľko desaťročí naprogramovanej záťaže spoločnosti“.
Urobil ju pred 22 rokmi. Teda po tom, čo sme zažili holandské dražby v malej privatizácii, kupónovú privatizáciu i priame predaje vopred určeným záujemcom, ale aj praktickú divokú realizáciu hesla „zbohatni, ako môžeš“, ktorá bola výsledkom fetišizovania súkromného vlastníctva a dominujúcej thatcheristickej pravicovej ideológie „šokovej terapie“. Ideológie, ktorú vyznávajú mnohí dnešní kritici javov popísaných Liptákom. Výročie Novembra je dôvodom pripomenúť, že boli aj alternatívne koncepcie transformácie.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.