Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Keď chce prezident vládnuť
Keby český prezident Miloš Zeman viac ctil ústavnosť, nevymýšľal by si zámienky, prečo na žiadosť premiéra neodvolať ministra kultúry a naťahovať čas a vôľu vládnej koalície prežiť ešte chvíľu spoločne. Keby český premiér Andrej Babiš viac ctil ústavnosť, podal by na prezidenta žalobu na Ústavnom súde a nevymýšľal by si zámienky, prečo si ďalej nechať od neho brnkať po nose.
Do tretice, keby česká sociálna demokracia nebola v hlbokej kríze, ktorej je účasť v kontroverznej vláde s Babišovým ANO len sprievodným znakom, možno by sa odhodlala na jediný autonómny krok, ktorý jej dnes v podstate zostal: odchod z koalície.
Lenže Zemanovi ústava obyčajne vyhovuje iba v tých bodoch, v ktorých mu ako hlave štátu priznáva právomoci a pôsobnosti. V bodoch, ktoré v Česku, podobne ako u nás na Slovensku, dávajú exekutívu do rúk premiéra, nie prezidenta, Zeman ústavu s prehľadom ignoruje. Babiš zaťažený škandálom, ktorý ho nakoniec môže dostať i pred súd, zasa oveľa viac potrebuje voličov Zemana, ako nejakú visačku ústavnej kvality.
Zeman by mal byť pri výmene ministra viac-menej iba ceremoniárom. Jeho zdôvodnenie, že ďalšie a ďalšie schôdzky s predsedom vlády a šéfom ČSSD, ktorej rezort kultúry patrí, chce zvolávať preto, aby na nich „zmieril predsedu ČSSD Jana Hamáčka s Antonínom Staněkom“ (ministrom, ktorého chcú Hamáček a Babiš vymeniť), je až detinské. Podobne odťažitý je jeho ďalší uvádzaný dôvod: problém má vraj i s tým, že Michal Šmarda, ktorým chcú Babiš a ČSSD nahradiť Staněka, nemá skúsenosti v rezorte kultúry. To síce môže byť pravda a môže to byť aj ostro kritizovateľná pravda, lenže faktom opäť je, že táto pravda by mala zaujímať predsedu exekutívy, nie prezidenta.
Keby česká sociálna demokracia nebola v hlbokej kríze, možno by sa odhodlala na jediný autonómny krok, ktorý jej dnes v podstate zostal: odchod z koalície.
Fakt, že Babiš vytrvalo odmieta podanie na Ústavný súd, ktoré od neho požaduje rozhorčený Hamáček, sa snúbi s faktom, že ten istý rozhorčený Hamáček nedokáže povedať, či jeho strana zostáva vo vláde, alebo z nej odíde, čo by s najväčšou pravdepodobnosťou znamenalo jej koniec a predčasné voľby. Obaja partneri – i keď v nerovnakej váhovej kategórii – tak trochu bojujú o prežitie. To z nich veru nerobí účinnú protiváhu Zemanových snáh o manipulovanie s výkonnou mocou. Skôr jeho ľahkú korisť.
Pointa? Tú zatiaľ nikto nepozná. Zeman sa od samého začiatku svojho pôsobenia na Hradčanoch usiluje zasahovať do parlamentných a vládnych vôd. Je možné, že si s aktérmi len vybavuje svoje osobné účty. Možné je i to, ako v českých médiách pripúšťa aj politológ Lukáš Jelínek, že v druhom pláne sleduje dlhodobejší rozvrat „tradičnej“ politickej sféry, na ktorej by sa potom viac darilo autoritárom a autokratom, ku ktorým sám tiahne. Napokon, keď azda jediným na scéne, kto sa z momentálneho vývoja v Česku nahlas teší, je krajne pravicový populista Tomio Okamura, kontrolka nemôže inak, než svietiť. Možno až do definitívneho vypálenia.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.