Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Ľahko ju objavil, keď už bola!
My knihovníci a knihovníčky máme teraz, ako hovorí naša pani upratovačka Margitka, „rejdy“. Začal sa Týždeň slovenských knižníc, hľadáme po Pezinku stratené knihy, súťažíme, besedujeme, so spisovateľmi pre deti aj dospelých.
Súčasťou Týždňa slovenských knižníc je aj moje čítanie rozprávok deťom. Začali sme od januára a čítame každý druhý utorok o druhej. Z Dobšinského, Němcovej i Perraulta, niekedy s väčším, inokedy s menším záujmom.
Ako som sa len potešila, keď mi včera zavolala pani učiteľka a povedala mi, že počula v rádiu, že máme zaujímavú akciu, že čítame deťom rozprávky a ona že na tú akciu chce prísť. Usmiala som sa a hovorím jej, že milá pani učiteľka, odkedy robím v knižnici, čítam pri každej možnej príležitosti deckám, ale ona, že teraz o tom hovorili v rádiu. A včera sa ma aj v Modre pýtala jedna pani, čo to robím a čo to čítam, a že to je úžasné.
A ja sa smejem, lebo odkedy som sa ako neknihovníčka zamestnala v knižnici, čudujem sa všetkým seminárom a mudrovačkám o boji s počítačmi a modernými technológiami… Čo by sme a ako by sme mali deťom ponúkať knižky? Ako im vziať z rúk mobily a odvrátiť ich zrak od televíznych obrazoviek? Skrátka, odkedy som sa zamestnala v knižnici, hovorím a ukazujem deťom aj maminám, že proti nečítaniu sa dá bojovať čítaním, a robí sa to tak, že všetko dáte nabok, sadnete si k deťom, trochu sa im možno predtým pekne privravíte a potom čítate a čítate. Odmenou vám bude ešte radosť z prečítaného textu, v detskom prípade rozprávky. Tie majú zázračný účinok aj na dospelých, prečítajte si nejakú.
Tak si každý druhý utorok o druhej sadnem u nás v detskom oddelení a začnem čítať. Decká spozornejú, pubiši, ktorí sa nám zašívajú v tulivakoch s mobilmi vykuknú, sadnú si maminy aj decká, spozornejú moje kolegyne a všetci počúvajú rozprávku. Po dočítaní zostane ticho a ja viem, že čosi sa stalo, že sa nám stala rozprávka, že sme boli chvíľu spolu a bolo nám s tou rozprávkou a spolu dobre.
Pamätám si to z čias keď som bola malá a ležali sme so sestrou Agou v bodkovaných perinách a chodievali za nami do postieľok rozprávky, ktoré nám rovno pod nos strkali mama, čítavala nám z Němcovej a Dobšinského, aj tato, ten mal vždy nejaké prekvapenie, napríklad rozprávku o hovniatku od Klimenta Ondrejku, a babička, tá nemala knižku, iba svoj dobrý babinkovský hlas… Rozprávky radi uspávajú deti a najradšej majú mamin, tatov alebo babinkin hlas. Rozprávky nemajú len krídla, sú prístavom, kde máme všetci hodené kotvy, kde netreba klopať, lebo v tých prístavoch sme všetci doma, rovnako ako sme doma pri mame.
V tatkovej Šikulovej knižke učiteľ vysvetľuje žiakom, že Ameriku objavil Krištof Kolumbus. „Ľahko ju objavil, keď už bola,“ dodáva. A tak aj my v knižnici, nenašli sme kľúč od dverí, za ktorými býva rozprávka, ani sme neobjavili spôsob, ako bojovať s mobilmi a televízormi, iba sme „objavili“ a vzali do rúk rozprávkovú knižku a čítame deckám rozprávky! Ľahko nám ju bolo objaviť, keď už bola!
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.