Popieranie rómskych koncentrákov
Patrí k obľúbeným koníčkom českých politikov spochybňovať hrôzy počas vojny v obci Lety pri juhočeskom Písku. Už roku 1995, keď ešte len začínali vychádzať prvé štúdie o rómskom holokauste, mudroval Václav Klaus v rozhove pre Lidové noviny: „Ukazuje sa, že s tým táborom je to zložitejšie. Že to bol pracovný tábor pre tých, ktorí odmietali pracovať.“
Pred pol druha rokom zas Andrej Babiš vyhlásil, že „boli časy, keď všetci Rómovia pracovali. To, čo tí blbečkovia píšu v novinách, že tábor v Letoch bol koncentrák, to je lož, bol to pracovný tábor. Kto nepracoval, šup a bol tam.“ Za svoj výrok sa neskôr ospravedlnil. Minulý týždeň Tomio Okamura vyhlásil, že tábor nebol oplotený a strážený, a poslanec Miroslav Rozner (tiež zo strany Sloboda a priama demokracia) hovoril o „neexistujúcom pseudokoncentráku“.
Títo politici narážajú na to, že prv než sa tam tábor v auguste 1942 stal rómskym zberným táborom, bol táborom pracovným. V chvate za získavaním politických bodov je im zrejme jedno, kam by nás taká neúcta k dejinám mohla zaviesť.
Každá hranica sa dá posúvať. Najmä vtedy, ak ľuďom chýbajú informácie, pretože sa o rómskom holokauste v školách nič konkrétne nedozvedia. Začať by sme preto mali práve tu.
O hrôzach v Letoch existuje celý rad svedectiev a spomienok, ktoré zozbierali historici, romisti, novinári, nadšenci. Majú, samozrejme, rozličnú kvalitu, ale k tejto téme existuje dostatok serióznych podkladov, a preto aj odpovedí. Stačí chcieť vedieť a čítať. Jedno zo svedectiev podal aj československý mikrobiológ František Patočka.
„Cigánske deti (…) boli oddelené od rodičov v osobitných dvoch barakoch.(…) Jedinou prikrývkou tohto detského stáda bola veľká celtová plachta. (…) Aby som zistil skutočný stav hygieny pod celtou, odkryl som ju v celom rozsahu. Prvé, čo som si s hrôzou uvedomil, bol rad detských mŕtvoliek, ktoré ležali medzi deťmi, a druhý, azda tým hroznejší, pohľad bol na deti zrejme v agónii, niektoré ešte v horúčkach so strašnými gangrénami zachvacujúcimi celú dolnú končatinu, ktorá bola čierna až ku stehennému zhybu, alebo celú hornú končatinu. Spomínam si dodnes jasne, že sa tu predo mnou otvoril obraz, ktorý čo do hrôzy predstihol Danteho opisy pekla“, napísal neskôr o svojej návšteve tábora.
O tábore v Letoch ani o tábore v Hodoníne pri Kunštáte sa v českých školách neučí. Alebo len veľmi všeobecne. Väčšina ľudí, ktorí by mali dostatok informácií o utrpení rodín, o tom, ako tam umierali malé deti, by nechcela, aby sa niečo také zopakovalo.
V hlave mi utkvela scéna z filmu Gadžo. Stojí v ňom žena, ktorá nadáva na „Cigánov“ a sleduje demonštráciu ultrapravicovej Robotníckej strany. Komentuje to slovami: „Toto už začína zaváňať niečím ako Hitler, ja v živote takých ľudí voliť nebudem,“ vysvetľuje a po zamyslení sa dodáva: „Ani tých rasistických… Ja viem, že Rómovia sú Rómovia, ale to by sa potom mohla tá ich politika zvrtnúť aj proti nám, takže by som ich nevolila.“
Pani, ktorá má problémy s rómskymi susedmi, dobre cíti, že niekde tadiaľto vedie hranica, za ktorú ona sama už ísť nechce. Ale každá hranica sa dá posúvať. Najmä vtedy, ak ľuďom chýbajú informácie, pretože sa o rómskom holokauste v školách nič konkrétne nedozvedia. Začať by sme preto mali práve tu.
Súvisiace články
Hrdinovia, čo utiekli z pekla
Domáce
|
pred 8 rokmi
Miranda rozpráva príbeh Rómov počas holokaustu
Domáce
|
pred 9 rokmi
|
36
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.