Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Obetný Baránok Boží
Mali by sme si to priznať: Máme veľký problém s Rómami.
Je načase to povedať nahlas, pretože, tak ako pri alkoholizme, prvým krokom je pripustiť, že máme problém. Ide najmä o to, že sa na nich upriamuje toľko negatívnej pozornosti namiesto toho, aby sme sa zaoberali spoločnými riešeniami spoločných problémov.
Napriek svojej nezávideniahodnej situácii zametajú ulice a robia na stavbách, no naďalej sú terčom našej frustrácie. Majorita ich však ešte viac šikanuje a podkopáva im nohy. Dôkazom je aj to, že komunitní sociálni pracovníci či pastorační kňazi ako Jozef Červeň, ktorí sa usilujú im aspoň minimálne pomôcť z bludného kruhu chudoby a beznádeje, sú za to zavrhovaní, ba nenávidení. V zatemnení mysle pritom načúvame zlovestným rečiam politikov, ktorí vytvárajú atmosféru iracionálneho strachu. Tí sa nám snažia nahovoriť, aby sme neverili nikomu, ani vlastnej žene či mužovi. Vedú plané reči o hrozbách číhajúcich za rohom, „kvákajú“ o všetkom, čo sa kde dopočuli, a my im to bez hanby veríme. Rómovia vraj vyciciavajú štát, homosexuáli spôsobujú úpadok morálky, moslimskí utečenci ohrozujú slovenskú kultúru… A pretože je ťažké všetky tieto témy nejako prepojiť, vinie sa nimi silónová niť s háčikom, že to všetko je dielom sionistického sprisahania.
Z týchto rád je zrejmé jedno: sú to oni sami, kto potrebuje pomoc. Takýto stav sa podobá paranoji, pri ktorej sa podľa Sigmunda Freuda (mimochodom narodeného do židovskej viery, ktorú opustil a náboženstvo všeobecne nazval ilúziou založenou na beznádeji a pocite viny) naše trápne pocity, s ktorými sa nevieme vyrovnať, presúvajú mimo ja. Obava z vlastnej neschopnosti a neadekvátnosti sa prenáša do vonkajšieho prostredia na nejakého vinníka. Keďže sa dnes tvrdí, že si každý musí pomôcť sám, a všetci, čo zlyhávajú, sú zosmiešňovaní a ponižovaní (napríklad aj v televízii), úlohu vinníkov preberajú tí, čo nemajú priestor brániť sa. Z chudákov, malých okrajových skupín a traumatizovaných ľudí, ktorí o všetko prišli, sa robí clona všeobecnej nemohúcnosti.
Spoločnosť, kde sú všetky vzťahy materiálne podmienené, nejaví skutočný záujem o životy svojich obyvateľov.
Iný, nemenej škodlivý, druh nespokojnosti vyplýva z pocitu frustrácie. Tú zase Jacques Lacan, nasledovník Freuda, nespájal len s nedostatočným naplnením reálnych, fyzických a materiálnych, potrieb. Frustrácia sa týka neprítomnosti toho viac, čo sa týmito potrebami odovzdáva tiež, a to je samotný záujem o človeka, respektíve láska k nemu.
Nevyhnutnosť odpracovať si sociálne dávky je signálom, že sa spoločnosť o svojich obyvateľov nepostará ani v tej najhoršej situácii a pomoc im aj za takýchto okolností doslovne predáva, spôsobom niečo za niečo… Tento princíp funguje i vtedy, keď niekto v reakcii na lásku a pozornosť prejavenú druhému (napr. Rómom či homosexuálom v médiách) reaguje závisťou s tým, že nebola prejavená jemu.
Spoločnosť, kde sú všetky vzťahy materiálne podmienené, nejaví skutočný záujem o životy obyvateľov. Výlučný dôraz na individuálne pričinenie a zúženie spoločenskej zodpovednosti na tlmenie vášní medzi ľuďmi, vytvára nové formy sociálneho napätia, ktoré rýchlo narastajú. Preto by sme sa mali zamerať na zmierňovanie spoločenských rozdielov (vo vzťahu k menšinám, ale tiež v rámci väčšiny) a dožadovať sa aktívnych zásahov do nich od svojich zastupiteľov. Pamätníci minulého režimu si iste spomenú na značné pokroky v redukcii osád a začlenenosti Rómov. Tá sa však začala diať až od 70. rokov, keď si spoločnosť konečne uvedomila, že menšinu nestačí ekonomicky pozdvihnúť. Treba sa tiež zamerať na predškolskú prípravu detí a výchovu rómskej mládeže. V opačnom prípade si môžeme počkať na ďalšieho Piláta, ktorý nechá obetovať ďalších baránkov, pokiaľ to na jeho pozícii nič nezmení.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.