Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Futbal na zamyslenie
Šokujúca správa pre futbalových fanúšikov a fanúšičky, ešte šokujúcejšia pre zvyšok sveta, ktorý zatiaľ stále vládze vnímať šialenosti okolo seba: španielska futbalová veľmoc Real Madrid sa údajne zapíše do prestupovej histórie futbalu. V preklade to znamená, že klub zaplatí za novú futbalovú nádej Kiliana Mbappé neskutočných 180 miliónov eur a týždenne mu na účet pripíše ďalšie veľké peniaze – rádovo státisíce eur.
V porovnaní s Realom sú prestupy na Slovensku len drobnými kvapkami vody v mori plytvania peniazmi. Napriek tomu je suma za doteraz najväčší prestup v slovenskej futbalovej histórii, ktorú si aktuálne chystá ŠK Slovan za Ibrahima Rabiua, krásne okrúhla a na naše pomery vskutku veľmi vysoká: jeden milión eur. Čakajte, prepočítavam – na malé športové ihriská pri školách alebo…
Keď som nedávno na Facebooku napísala drobný status na túto tému s komentárom, že sa mi zdá neprimerané míňať také obrovské sumy na veci, síce patriace k ikonám (predovšetkým) mužského sveta, ale nič viac, dostalo sa mi hromady (očakávaných) kopancov. Je predsa vecou tých, ktorí peniaze zarábajú, ako s nimi naložia. Zaujímavé, že mnohí z obrancov týchto investícií, zvlášť tí s vyholenými hlavami, by napríklad filantropov pôsobiacich v oblasti ľudských práv za rozhodnutie venovať svoje peniaze na ľudskoprávne projekty obesili na najbližší kandeláber.
Sumy, o ktorých je reč vo futbalových súvislostiach, sú také obrovské, že si ich nedokáže predstaviť ani len malý slovenský zbohatlík, nieto ešte ľudia žijúci od jednej otrasnej výplaty k ďalšej otrasnej výplate. A vybavila som si Mira, svojho dávneho známeho, ktorého som v marci tohto roku náhodne stretla v Karlovej Vsi. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby som ho stretla niekde pri kávičke či na ceste do práce alebo z kina. Ale nie; Miro sedel na zemi, v ruke stískal vôdzku, pri nohách mu ležal pes. Ich vzhľad ma nenechal na pochybách. V Mirovom živote sa niečo zle zvrtlo.
V tejto krajine stačí ochorieť hoci na epilepsiu – a už sa to s vami vezie. Pobyt v nemocnici, depresia z obáv z budúcnosti, opäť nemocnica, strata práce, strata príjmov, strata bývania, hladovanie, skrývanie svojej situácie pred kamarátmi, strata sociálnych kontaktov, postupná strata dôstojnosti. Cesta do pekla.
A pritom stačilo málo: natrafiť na človeka, ktorý sa rozhodne pomôcť. Prostredníctvom verejnej transparentnej zbierky, ktorá za tri mesiace od spustenia nepresiahla 1500 eur a neobjavilo sa v nej ani jediné „bohaté“ meno, sa Miro dostal z drobných dlhov, ktoré by inak skončili ako brutálne exekúcie, získal peniaze na telefón, električenku a tablet a s nimi aj opätovný kontakt s priateľmi, možnosť ísť medzi ľudí či hľadať si prácu a bývanie (keď už štát v tomto smere zlyháva na celej čiare).
Miro doslova za pár stoviek dostal šancu – a chytil sa jej. Má príjemný podnájom, zamestnal sa – a azda sa naozaj dokáže vrátiť do bežného života. Držme mu palce! Koľko Mirov (a jemu podobných ľudí) by zachránili futbalové (a im podobné) milióny?
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.