Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Načo nám je veda?
Načo je budúcemu radovému pracovníkovi lakovne v nejakej automobilke dobrý dejepis? Nuž možno nato, aby sa po škole dvakrát zamyslel predtým, ako sa zatára na zhromaždenie náckov, kde bude spolu s ostatnými raziť heslo, že na to, aby na Slovensku „bolo dobre“, musí byť najprv niekomu veľmi, veľmi zle.
Dejepisom sa to však nezačína ani nekončí. Možno by napríklad také minimum z biológie zabránilo nejednej mladej mamičke samoordinovať svojmu dieťaťu čistiace prostriedky namiesto antibiotík.
Minimum z fyziky a astronómie by mohlo zmenšiť počet hltačov nezmyslov o skrytom dvojčati Slnka, ktoré pred nami taja zlomyseľní vedci, či zmenšiť publikum „odvážnych bádateľov“ odhaľujúcich celosvetovú konšpiráciu chemtrails.
V ešte všeobecnejšej rovine však dokonca nejde ani o vedomosti ako také. Problémom súčasnosti je základný vzťah k realite a vede ako prostriedku jej spoznávania. Vek Vodnára, ten hippíkmi 60. rokov vysnívaný vek, v ktorom sa intuícia postaví nad rozum a duchovno nad matériu, v podstate prichádza, lenže jeho pravou tvárou je zlosť a tma.
Dekády tupého zamerania sa na výkon a súťaž nevyvolali protireakciu v podobe zamerania sa na spoluprácu a prospešný výsledok. Duchovné vákuum kasínového kapitalizmu vyplnila poverčivosť každého druhu. Extrém vzývania krajších zajtrajškov (a ignorovania tristných dneškov) vystriedal extrém vzývania krajších včerajškov.
Od blúznenia o miliónročnej histórii Slovanov, ktorí vynašli všetko od prvého písma až po krájaný chlieb, cez bájky o skvelých časoch, keď cirkev riadila všetko okrem toku riek, až po „skazky“ o „mierotvorcovi“ Hitlerovi a podtatranskom raji za slovákštátu.
Zatiaľ čo svetová klíma sa rozpadá a každoročne sa zväčšujú extrémne výkyvy počasia, ľudia, ktorí to všetko pociťujú z prvej ruky sami na sebe a nepotrebujú na to prakticky nijaké vzdelanie, radšej klikajú na internetové sprostosti o liečbe rakoviny sódou bikarbónou.
Memorandum stoviek spoločenských vedcov, ktorí sa hlásia k spoluzodpovednosti za stav Slovenska, je pekná vec, problém však netkvie iba vo financovaní vedy alebo v pozdvihnutí vedcov do úlohy poradcov politikov. Vedcov – všetkých, nielen spoločenských – musí byť vidieť a počuť aj pri iných príležitostiach než len vtedy, keď ide o nich samotných (čo samo osebe, pravdaže, tiež neprekáža).
Nečudo, že v spoločnosti, v ktorej sa slovo „neviem“ považuje za zlyhanie, sa darí poverám a ideológiám, pre ktoré by bolo priznanie, že niečo nevedia, začiatkom ich konca. Pretože vedu odjakživa poháňajú omyly a slovo „neviem“ vo vedeckom kontexte znamená poznatok sám osebe. Nikdy nesmieme prijať perfídnu hru na „alternatívne zdroje informácií“.
Pavedecké a rasistické splašky na internete sú asi takou vítanou alternatívou poznávania sveta, ako bol kedysi smrad z bratislavskej dimitrovky vítanou alternatívou čistého vzduchu. Spoločenských vedcov, práve tak ako všetkých ostatných, potrebuje pracovník lakovne rovnako ako šéfmanažér celej automobilky.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.