Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Multikulti fungovalo, kým...
Neviem, či existuje veľa takých miest ako Bratislava, ktoré svojím významom len zriedkavo prekročili hranice svojho regiónu, ale o ktorých vznikli stovky, ak nie tisícky kníh.
Napriek tomu, že Bratislava nie je ani priveľké mesto, nie je ani prehnane priateľské k ľuďom, pamiatkam či zeleni, neoplýva siedmimi divmi sveta ani plážami, ktoré by priťahovali pozornosť miliónov turistov, kníh o nej je naozaj ako maku.
Mnohé z nich sú pokladom, ktorý je zdrojom informácií, nostalgie i nadšenia domácich lokálpatriotov. A práve k takým pokladom sa určite zaradí aj najnovšia publikácia. Kniha Rozviazané jazyky germanistu a historika Jozefa Tancera, ktorý pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, patrí ku publikáciám, ktoré, ak máte záujem o tento druh literatúry, prečítate jedných dychom, alebo si ich, naopak, šetríte, aby vám vydržali čo najdlhšie, a ani po ich prečítaní sa s nimi nechcete rozlúčiť, vraciate sa na začiatok a nachádzate nové a nové významy.
Ako sa uvádza v podtitule knižky, autor sa rozhodol preskúmať, „ako sme hovorili v starej Bratislave“. Kniha, ktorej základom je riadny vedecký výskum o jazykovom prostredí Bratislavy, sa štýlom, akým je podaná, stala nesmierne čítavým svedectvom doby, keď sa Pressburg, Pozsony a Prešporok menil na Bratislavu, keď jej viacjazyčnosť pod vplyvom dejinných udalostí ustupovala slovenčine, a keď spolu s týmto javom ustupovala slovenskému živlu aj multikultúrna realita mesta.
V dobe, keď na Slovensku opäť zopár ľudí nebezpečne koketuje s myšlienkami fašistickej ideológie a vďaka moci a moderným komunikačným technológiám ich nebývalo rýchlo a úspešne posúva do verejného priestoru, sa znova zobúdza menšinový „ukrivdený“ Slovák a jeho známy slogan na Slovensku po slovensky. Tento jazykový motív pocítili – často ako bič – na vlastnej koži aj Bratislavčanky či Prešpuráci z knižky Jozefa Tancera.
Pri čítaní Rozviazaných jazykov sa mi stále natískala otázka, ako sa menšinovému slovenskému národu podarilo za pár desaťročí takmer úplne potlačiť prirodzenosť koexistencie viacerých národností a ich vzájomného – minimálne jazykového – porozumenia. A, samozrejme, natíska sa aj zjednodušená odpoveď. Nešlo a ani teraz nejde o nič iné ako o moc. O moc, ktorá sa viac-menej náhodne dostala do rúk neskúsenému národu, ktorý si s ňou nedokázal poradiť. A nedokáže si s ňou poradiť dodnes. Alebo práve naopak, dokáže to až príliš dobre?
Z Bratislavy v medzivojnovom období vymizli stáročia používané väčšinové jazyky, nemčina, maďarčina, ale aj jidiš či typický „prešporský mišmaš“ a ďalšie jazyky a dialekty. Dnes však v našich uliciach opäť – a čoraz častejšie – počuť pestrú jazykovú zmes. Turisti, ale aj domáci, ktorí využívajú možnosti viacjazyčnosti ako zdroja rozširovania svojho vzdelania a možností uplatnenia, tí všetci dávajú nádej, že hlavné mesto neostane iba zadebneným bunkrom slovenského ľudu. Slovensku to v minulosti veľa dobrého veru neprinieslo.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.