Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Michal Kováč sa výzvy nezľakol
Odvaha býva lacná, keď o nič nejde. História však nedbá na tých, čo sa vtedy iniciatívne hlásia za hrdinov. Svojich hrdinov pre časy zlé si vyberá sama, a často aj na nepravdepodobných miestach.
Prvý prezident demokratickej Slovenskej republiky Michal Kováč sa historickej výzvy nezľakol. Stál vzpriamene v časoch, keď sa mnohí iní ohýbali. Zaslúži si preto našu úctu. Na začiatku roku 1993 hralo všetko do karát Vladimírovi Mečiarovi a jeho HZDS. Predseda bol bezkonkurenčne najobľúbenejším politikom a jeho hnutie ovládalo všetky kľúčové body v štáte. Nič nenasvedčovalo tomu, že by z voľby prvej hlavy samostatného štátu v jeho réžii mohol vzísť autonómny a samostatne uvažujúci prezident. A predsa sa to stalo.
Prezidentský sľub tvorí len niekoľko krátkych viet. Michal Kováč sa však stal príkladom toho, že aj tých zopár viet dokáže rozhodovať o osudoch celého štátu. Ak sa vezmú vážne – a on ich vážne vzal. Stal sa prezidentom, ktorý bol nepateticky, zato však autenticky verný Slovenskej republike, dbal o blaho národa a etnických menšín, svoje povinnosti vykonával v mene občanov a obhajoval ústavu a ostatné zákony.
Bol prezidentom všetkých občanov aj bez toho, aby bol volený v priamej voľbe. Na výkon svojej funkcie nepotreboval ani pohodlný úkryt "svojej“ politickej väčšiny v parlamente. Áno, nestal by sa hlavou štátu nebyť vôle najsilnejšej politickej strany (hoci vo voľbe v Národnej rade dostal aj pár desiatok hlasov opozície), napriek tomu sa stal nestraníckym prezidentom. Stačilo mu na to vedomie zodpovednosti, ktorú na seba vzal.
Okolnosti jeho dlhoročného zápasu s Mečiarom a jeho pobočníkmi sú dobre známe a opísané. Michal Kováč nesmierne iritoval "otca vlasti“ tým, ako sa odmietol stať predĺženou rukou politickej väčšiny. Vystavil sa tým nielen hnevu HZDS, ale aj všetkých Mečiarových priaznivcov v štáte. Bol za to vysmievaný na mítingoch, opľúvaný v mečiarovských médiách a šikanovaný štátnou mocou. Jeho najbližšia rodina bola preto kriminalizovaná a napokon sa sama stala terčom kriminálnych aktivít zo strany štátu.
Mnohým veciam zabrániť nemohol, niektorým mohol, ale nezabránil: sám napríklad neskôr ľutoval, že svojím podpisom pod príslušnými zákonmi posvätil mečiarovskú privatizačnú rabovačku. Je však ťažké predstaviť si, že by Slovensko napokon predsa len stihlo vstúpiť do Európskej únie v prvom kole rozšírenia bez Michala Kováča v úrade prezidenta počas 90. rokov. Bol politikom, ktorý neúnavne presviedčal zahraničie, že Slovensko nie je len Mečiar a že naša krajina patrí do Európy. Svojím osobným zápasom s autoritárskymi silami pomohol sformovať aj demokratickú opozíciu, ktorá napokon doviedla Slovensko do EÚ.
Michal Kováč možno nevojde do dejín ako originálny mysliteľ, svoje miesto v nich má však zaistené ako politik, ktorý prekročil svoj tieň a latku nárokov na hlavu štátu udržal vysoko aj vtedy, keď to bolo nepopulárne a nevýhodné. Ako nepravdepodobný hrdina, ktorý sa nezľakol, keď si ho história sama vybrala.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.