Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Umelecké výpalníctvo
Viete, čo majú spoločné Michal Hvorecký, Eva Borušovičová, Dušan Dušek, Jozef Karika, Petra Polnišová, Hana Lasicová, Juraj Kemka a Oľga Záblacká? Viete. Poznáte ich z novín a kníh alebo z rádií a televízií. Spája ich však ešte niečo. Oni a ďalších viac ako 1 300 ľudí sa podpísali v roku 2012 pod petíciu za zrušenie povinných príspevkov do umeleckých fondov.
Alebo inak. Za články, ktorý práve čítate, vydavateľstvo denníka Pravda vyplatí svojim autorom a autorkám honoráre. Tie, samozrejme, zdaní. Rovnako ako ostatným pracujúcim: devätnástimi percentami. Potiaľ je všetko v poriadku. A hoci by sa na tomto mieste dalo polemizovať o zmysle akéhokoľvek daňového zaťaženia v štáte, ktorý nefunguje dobre, prichádzame ku konkrétnemu jablku sváru. Z odmeny za svoju prácu musia novinári odviesť ďalšie 2 (dve!) percentá do Literárneho fondu. Povinne.
Na Slovensku je to tak. Tvorivý národ je po zásluhe potrestaný. Novinári, ale aj herci, výtvarníci, spisovatelia či autori skrípt a učebníc, ženy a muži tvoriaci svoje diela „na voľnej nohe“ za finančnú odmenu (pretože aj oni musia niekde bývať a niečo jesť), nedobrovoľne posúvajú ďalšie dve percentá zo svojich príjmov do jedného z troch umeleckých fondov: Literárneho, Výtvarného alebo Hudobného. A sú tak zdaňovaní dvakrát: najprv rovnako ako všetci ostatní daňoví poplatníci, následne aj ako tvoriví ľudia.
Umelecké fondy takto získané peniaze prerozdeľujú na všetko možné i nemožné. Od podpory umeleckej tvorby až po príspevky na pohreb pre rodiny zosnulých umelcov. Nezávisle od diskusie, či tak fondy robia zmysluplne a transparentne, alebo nie, podstata príbehu tkvie najmä v slove „povinne“. Či majú autori a umelci záujem podporovať konkrétny umelecký fond, alebo nie, na to sa ich nik nepýta. Jednoducho musia platiť. Na drevo.
Je otázne, prečo práve tvoriví ľudia musia suplovať nedostatok prostriedkov v štátnom rozpočte, respektíve ich rozkrádanie a zlé prerozdeľovanie, keď tak nerobia v podobnom rozsahu žiadne iné profesie. Povinné príspevky do umeleckých fondov považujú ich odporcovia za výsmech starostlivosti štátu o kultúru. Áno, je vskutku tragikomické, že sa tvorcovia a tvorkyne musia na podporu svojej tvorby skladať sami medzi sebou. Solidarita sa predsa dá celkom určite podchytiť a motivovať aj inak ako štátnym výpalníctvom.
V roku 2013 sa k úsiliu o zrušenie tejto povinnosti legislatívne pripojili aj poslanec Národnej rady Miroslav Beblavý a jeho stranícka kolegyňa Magda Vášáryová. Nepomohlo. Umelecké fondy, ktoré vznikli v roku 1954, teda v časoch, keď byť umelcom v socialistickom Československu znamenalo byť niečo ako triedny nepriateľ, môžu naďalej sedieť na pokladnici s peniazmi pre kultúru a vzdelanosť – a nepohnúť pre veľkú časť z „pokladu“ ani prstom.
Či sa niečo zmení teraz, keď je v hre opäť otvorený autorský zákon, ťažko predvídať. Ale malo by sa. Ak pre nič iné, tak len pre jednu „drobnosť“: aby sa misky na váhe v rukách bohyne Spravodlivosti konečne ocitli v jednej rovine.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.