Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Nebuďme v eurozóne na okraji
Piate výročie vstupu Slovenska do eurozóny nikto výrazne neoslavoval. Niet sa čo čudovať.
Doma je v tom majstrom najmä Richard Sulík. Riskantný ťah, keď sa rozbitím vlády snažil vyšvihnúť na euroskeptickej vlne a stať sa v nasledujúcich voľbách lídrom pravice, mu nevyšiel. Keďže je však anti-EÚ agenda to jediné, vďaka čomu si ho ľudia všímajú, už sa jej musí držať. Zúrivo bloguje, ako európski úradníci ľuďom zakazujú napríklad používať výkonné vysávače. Bežnému človeku ťažko vysvetliť, že európski úradníci zákony neschvaľujú, a to Sulík využíva. Aritmetikou, z ktorej by aj na základnej škole dostal veľmi zlú známku, dokazuje nevýhodnosť eurofondov. A naháňa body aj verejným vyzývaním vlády, aby tajne pripravila plán pre prípad rozpadu eurozóny. Aj keď to nemá logiku.
Vyrovnať sa mu usiluje bývalý kolega zo SaS Jozef Kollár, dnes člen strany Daniela Lipšica. Tesne pred Novým rokom napríklad zverejnil na svojom blogu bizarný text. Obviňuje premiéra Roberta Fica, že členom Výboru pre európske záležitosti Národnej rady SR na rokovaní 17. decembra zatajil, že o dva dni neskôr bude na zasadnutí Európskej rady rokovať o bankovej únii. „Prečo následne došlo v Bruseli k zmene programu?“ pýta sa Kollár. Je to pritom vyslovená hlúposť. Program bol známy dávno dopredu. Nedošlo k žiadnej tajnej zmene.
No je pravda, že v eurozóne je dôležité, kto má aké manévrovacie schopnosti a akých priateľov. Mnoho ekonómov varovalo, že pokiaľ nedôjde k ráznemu upokojeniu trhov, Grécko sa úplne zbytočne dostane do ťažko riešiteľnej situácie. Ale až koncom leta 2012, viac ako dva roky od vypuknutia problému, Európska centrálna banka oznámila, že v prípade paniky či špekulatívneho útoku voči dlhopisom periférnych krajín zakročí a bude intervenovať na opačnej strane trhu. Tak, aby úroky na splátku dlhu týchto štátov neprekročili rozumnú mieru.
Grécko si dovtedy v plnej miere vychutnalo panickú reakciu trhov a potom vysoké úroky za „finančnú pomoc“. Na druhej strane Írsko je finančným rajom. Investičné fondy ho využívajú ako domicil pre laxné regulačné prostredie. Mnohé obrovské svetové korporácie ako Google či Facebook si cez túto ostrovnú krajinu vytvorili veľmi príjemné mechanizmy daňových únikov. Nik nekričal, keď írska vláda v tichosti reštrukturalizovala svoj dlh tak, že zmenila splatnosť dlhopisov z piatich či desiatich rokov na niekoľko desaťročí. Americké investičné fondy dlhopisy solidárne vykupovali.
Iste, život vnútri eurozóny nie je vždy fér. Ale ekonomické výhody sú jasné. Euro dramaticky šetrí firmám menové nálady, chráni proti kurzovým rizikám. Pôžičky krajinám periférie sa vracajú späť, ani neskorší nevyhnutný čiastočný odpis gréckeho dlhu nás výrazne nepoškodí. A Slovensko sa prístupom k spoločnej mene dostalo do najužšieho kruhu integrácie.
Áno, musíme dbať na formuláciu a obranu svojich záujmov tak, aby slovenský zástupca v Bruseli len pasívne nezdvíhal ruku. V tom má Sulík či Kollár pravdu. Ale na to musí byť doma silné odborné zázemie a kvalitná diskusia o európskej politike. Demagogické tirády ju rozhodne nenahradia. Ak chceme byť vnútri najelitnejšieho ekonomického zoskupenia sveta plnohodnotným členom, musíme na to jednoducho mať ľudí a znalosti.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.