Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Šlabikár nie je pamätník
Keď sa mi v šestnástich rokoch rozviedli rodičia, prekvapilo ma, že jednu z mojich spolužiačok rodičia doma upozornili, aby sa so mnou nekamarátila - vraj nie som z "dobrej rodiny". Priateľka mi to so smiechom zavesila na nos a obe sme sa zasmiali.
Priateľka mi to so smiechom zavesila na nos a obe sme sa zasmiali.
Možno rovnako ako vtedy na ňu som vyvalila oči, keď som si stiahla blog Jána Horeckého, ktorý publikoval diecézny katechetický úrad Banskobystrickej diecézy. Reč je o Hupsovom šlabikári Lipka, ktorý dôverne poznám (mám doma prváčku), a o jeho autorke, mojej spisovateľskej kolegyni a vynikajúcej spisovateľke pre deti Gabriele Futovej.
Nepoznám šlabikár Lipka, ktorý slúžil deťom do roku 2011, ani neviem, prečo bol stiahnutý „z obehu“. Dozvedela som sa však, že sa ním „tiahla niť hodnoty rodiny (na stránkach sa pri rôznych témach znovu objavovali tie isté ilustrácie tej istej rodiny – dievčatko a jeho brat, mama a otec)“, kým „Hupsovým šlabikárom Lipka nás sprevádza škriatok Hups, ktorý nie je začlenený do žiadnych vzťahov, funguje sám za seba. Navyše aj deti tu figurujú viac-menej samy za seba, vždy sa objavujú iné a nie sú začlenené do vzťahov v rodine“.
Autor blogu doslova apeluje na rodičov a pedagógov a nevhodnosť šlabikára do detských rúk dokumentuje napríklad ukážkou: „Volám sa Žigmund a moja mama Žofia. Má krásne vlasy. Sú čierne ako žúžoľ. S mamičkou žijeme sami dvaja. Ocko si ma bráva cez víkend. Mamičke býva smutno. Žijeme na prízemí. Nad nami býva ujo Žubajík. Občas pomáha mamičke s vodou alebo žiarovkou a elektrinou. Pred pol rokom požiadal ujo Žubajík mamičku o ruku. Najprv bola prekvapená. Potom sa potešila. Už to pre mňa od zajtra nebude len ujo Žubajík, ale druhý ocko. Zajtra sa ožení s mojou mamičkou. Teraz budem mať ocka aj cez víkend, aj cez týždeň.“ (článok na precvičenie písmena Ž!)
Žiadna rodina, žiaden braček ani sestrička, nejaký sused Žubajík… Takto chceme deti vychovávať?! Žiadne hodnoty! Kde je láska k vlasti, k rodine, ku škole? A láska k Bohu? Zo svojho starého šlabikára si pamätám najmä obrázky. Práce na poli, brázdy. Dodnes viem niektoré básničky. Na súdruha Lenina som dávno zabudla. Podobne ako autor si myslím, že šlabikár je jedna z najdôležitejších učebníc v našom živote, nejde však o literatúru! O rodine, láske k vlasti, o Bohu si môžu rodičia s deťmi pohovoriť aj večer v posteli, nehovoriac o tom, že vtedy je príhodná chvíľa ponúknuť deťom „hodnotnú literatúru“, po ktorej prahne srdce autora textu. Šlabikár má v prvom rade slúžiť ako pomôcka, keď sa deti učia čítať.
Notovú osnovu vymyslel Quido z Arezza, keď učil deti spievať a ukazoval im jednotlivé tóny na prstoch ruky. Nemal ich také dlhé, tak ich nakreslil na tabuľu. Aj šlabikár je akousi notovou osnovou. Dieťa vníma obrázky aj nezbedníka Hupsa, v prvom rade však „dá“ na pani učiteľku a rodičov. A niektoré deti majú len jedného rodiča! Nie sú z horších rodín, ani sa netreba prestať s nimi kamarátiť. Naše deti majú spolužiakov z neúplných rodín, sú konfrontované s rozvodmi rodičov, a ak je mamička šťastná so susedom Žubajíkom, prečo nie?
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.