Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Prosím taxík! Taxík!
Veľmi ma prekvapil článok v dennej tlači, v ktorom už niekto prišiel na to, že taxíky sú rozličné. Teda akosi sa odlišujú. Napríklad na zavolané a predstaničné.
Tie zavolané sú lacnejšie, aj keď po vás prejdú pár kilometrov, no tie, čo stoja na dva metre od vás pri chodníku v dlhom rade, sú oveľa drahšie. Doteraz sa túto záhadu vraj nikomu nepodarilo úspešne vyriešiť, ale mnohým sa už podarilo draho ju zaplatiť. Veď nehovorím, že nie. Párkrát aj mne.
Keď však nad tým premýšľam, ide zrejme o to, že neviditeľná ruka trhu býva v taxíku obzvlášť neviditeľná. Je to zem nikoho, v ktorej neplatí nijaké právo ani morálka. Do nijakého taxíka by nemal nasadať racionálne zmýšľajúci človek. Vždy iba človek s pravekým mytologickým vedomím, ktorý nepovažuje logickú súvislosť vo vzťahu k svetu a životu za dôležitú, naopak, rešpektuje iba to, že zakaždým pôjde len o svet náhody, šťastia, strachu, poníženia i utrpenia.
V skutočnosti nik naozaj nevie ani to, či sa dá v súvislosti s taxíkmi o nejakom trhu hovoriť. Teda nikto nemá ani potuchy, či je taxík súčasťou národného hospodárstva, súkromným majetkom, kusom plechu, moderným nástrojom prapôvodne lúpežného rytierstva alebo iba veľkou chránenou dielňou nekontrolovaných extrémnych psychopatov.
Nehovorím, že všetci taxikári sú takí alebo onakí, vychádzam len z toho, že to očividne nik nevie. Jednoducho, niet záchytného bodu, o ktorý by sa dalo pri tomto záhadnom fenoméne oprieť. V podstate naivná predstava človeka, ktorý taxík potrebuje, je nanajvýš zvláštna a vychádza zrejme zo starých západniarskych filmov, v ktorých nejaký známy filmový herec stvárňujúci idealizovanú postavu luskne prstami alebo zahvízda. Pri ňom potom zastane vozidlo so šoférom a to ho odvezie tam, kam mu povie. Dnes by takto zamával iba potenciálny ekonomický samovrah. No aj keby sa rozhodol pre tento spôsob sebapoškodenia, samozrejme, že sa mu nič nestane, lebo mu nič nezastane. Chápem to. Slušný človek predsa nestojí v noci na chodníku a nemáva rukami ako sprostý veterný mlyn.
Pri zavolanom taxíku sa vás hneď ako prvé pýtajú, kam by ste chceli ísť. V podstate však na to vôbec nie sú zvedaví. Robia to iba preto, aby škodoradostne povedali zaklínaciu formulu: „Ja nemám voz!“ a rýchlo položili. Evidentne žijú iba z telefónnych poplatkov.
Posledný taxikár, ktorý pre mňa prišiel na letisko, sa nesmierne rozčúlil, že mám neveľký kufor. Asi ho na letisku zabudli „stratiť“. Iný, ale stojaci, mi na stanici v Petržalke tvrdil, že nevie, aká je cena za kilometer a za šesť kilometrov mi naúčtoval Malacky a späť. Mnohých rozčuľuje, že nejdem dosť ďaleko, aj keď už majú minimálnu sadzbu.
Páčil sa mi v tejto súvislosti nápad upozorniť na to cudzincov na železničnej stanici prostredníctvom bilbordov. Aj výzva, aby prispel každý, komu napadne, ako problém riešiť. Istotne viacjazyčne: „Magistrát hlavného mesta vás pri srdci Ježišovom prosí: nechoďte taxíkom! Pri stanici vás môžu okradnúť, aj keď pôjdete pešo. Ale nie až tak!“
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.