Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Niekedy pomôžu heretici
Možno si pamätáte jednu scénu z filmu Meno ruže. Starý Jorge sa usiluje za každú cenu uchrániť svet pred nebezpečnými knihami, uloženými v kláštornej veži. Tie najpodvratnejšie sa snaží zjesť, hoci vie, že ich stránky predtým sám napustil jedom. V smrteľnej agónii v zápase s Williamom z Baskervillu vežu zapálil.
Požiar neuchránil starý poriadok pred nákazou poznania. V jednej z posledných scén filmového spracovania knihy vynáša William z trosiek pár zachránených vzácnych kusov. Primálo vzhľadom na množstvo, ktoré malo ostať pred ľuďmi ukryté a nenávratne sa stratilo. Priveľa vzhľadom na záujem moci kontrolovať informácie.
Román Umberta Ecca je výborným podobenstvom o moci, jej strachu z toho, že sa „obyčajní ľudia“ dozvedia veci, ktoré by nemali a ktoré im umožnia pochybovať o prirodzenosti, nevyhnutnosti poriadku a nenávisti voči tým, čo im takéto informácie posunú.
Pochybnosť, ako vieme, býva často prvým krokom k neposlušnosti. Mohli by sme donekonečna hľadať paralely a poukazovať na rozdiely medzi autoritou stredovekej cirkvi a pokusom „jedinej superveľmoci“ o udržanie globálnej ideologickej hegemónie. Nie je to dôležité. A má to asi taký význam, ako porovnávať vojaka Bradleyho Manninga s heretickým františkánom Williamom.
Vojak Manning sa zrazil so záujmami superveľmoci. Pomohol prezradiť veci, ktoré mali ostať pred verejnosťou utajené. V osobnej rovine sa to preňho končí tragédiou – ak si odmyslíme vysoko nepravdepodobnú možnosť prezidentskej milosti (kto už dnes pamätá na slogan Yes, we can!?), zvyšok života strávi za mrežami.
Vo všeobecnej rovine priniesli Manningove odhalenia sotva niečo nového. Vojna je hnusná. Vedie sa odpudivými prostriedkami a stávajú sa v nej veci, ktoré by súdny človek nechcel zažiť, nech už by sa ocitol na ktorejkoľvek strane ústia hlavne guľometu.
Bez ohľadu na ideály, v mene ktorých sa vojna vedie, z obyčajných a často úplne normálnych ľudí robí netvorov či kôpky krvavého mäsa. Špehovanie, ohováranie, zhromažďovanie informácií a cynické mocenské hry sú súčasťou bežného arzenálu zahraničnej politiky, hoci aj vedenej v mene slobody. Ideály sú pre moc nástrojmi.
Politika je špinavá vec, údajne demokratické vlády sa pokojne bratríčkujú s údajnými diktátormi, pokiaľ je to výhodné. To všetko sme vedeli i predtým, Manning k tomu pomohol dodať „iba“ pár nepekných detailov. Po nich je ťažké odmietať pochybnosti blahosklonným „to sa len tak hovorí, pochybovači boli vždy“.
Manningovi (a Asangeovi, Snowdenovi…) žalobcovia tvrdia, že niektoré veci jednoducho musia ostať skryté pred nepovolanými očami. Vlády vraj musia tajiť, akým spôsobom chránia našu demokraciu a slobodu, inak by to zneužili nepriatelia. Nie sú prví ani poslední, kto v mene dobra potláča pravdu.
Dúfajme, že bude viac takých, ktorí, povedané slovami americko-britského spisovateľa a filozofa Thomasa Steasa Eliota, veria, že jediným spôsobom, ako si uchovať vieru, je niekedy heréza.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.