Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Z rozprávky do rozprávky
K talianskym parlamentným voľbám sa ešte oplatí vrátiť. Ani nie tak pre ich výsledok – nijako neočakávaný ani katastrofálny – ako skôr pre reakcie, ktoré ho sprevádzali.
Z dostupných možností si stredoľavý líder a budúci premiér Pier Luigi Bersani podľa všetkého vybral variant, ktorý povedie k opakovaným predčasným voľbám. Menšinová vláda sa bude môcť oprieť o väčšinu v dolnej komore, v Senáte však nie. Tam jej môže pomôcť len dohoda s Berlusconiho blokom, ktorého záujem je, samozrejme, aby táto vláda zlyhala. Alebo sa spoľahne na nevypočítateľnú podporu poslancov Hnutia piatich hviezdičiek.
S najväčšou pravdepodobnosťou tak pôjdu Taliani o niekoľko mesiacov k urnám opäť a všetko ostáva otvorené. Bude Silvio Berlusconi pokračovať v znovuzrodení, alebo ho škandály dobehnú a ukončia jednu z najčudnejších politických kariér? Objavia sa aspoň náznaky zmeny kurzu v „riešení“ krízy v eurozóne, ktoré by Bersanimu dali šancu na lepší výsledok? Rozloží úspech Grilliho hnutie, alebo sa stane trvalejším politickým fenoménom?
Problémom Talianska je, že kľúče k riešeniu nedržia jeho politici ani voliči, ale tvorcovia tzv. bruselského konsenzu. Úspech Beppe Grilla, prepad Maria Montiho i resuscitácia Berlusconiho sú dôsledkom zlyhania receptov, ktoré krajine ordinujú. No reakcie na voľby nedávajú veľa nádejí na zmenu.
Za tie miernejšie možno spomenúť sklamaného expremiéra Montiho, pre ktorého je celý problém v nedostatočnom vysvetľovaní dlhodobej prospešnosti „reforiem“. Na druhom konci je nemecký Frankfurter Allgemiene, ktorý reagoval na Bersaniho návrh vládneho programu článkom s názvom Bersani chce míňať viac verejných peňazí.
Podčiarknuté a spočítané: taliansky volič je hlupák, ktorý nevie, čo je preňho dobré, ale možno by sme mu to mali vysvetliť ešte raz, pomalšie a jednoduchšie. Inak sa Taliani zase vrátia k starým zvykom života na dlh. Rozprávky zakrývajúce podstatu problému…
No nepodceňujme rozprávky. Formujú diskurz, a tým verejnú politiku. Verejnosť traumatizovaná „gréckymi cestami“ ľahšie prijme trpkú pilulku údajných riešení. A ak očividne nefungujú, stále sa dá utiekať ku konečnému mýtu – treba vydržať, niet alternatívy.
Už sa to povedalo tisíckrát. Žiaľ, stále sa nájde dosť dôvodov to zopakovať: alternatíva k súčasnej politike existuje. A nie je ňou rozpad menovej únie. Povedané slovami Josepha Stiglitza, Európa potrebuje štrukturálne reformy, ako to tvrdia advokáti politiky šetrenia. No štrukturálne reformy inštitucionálneho usporiadania eurozóny, nie reformy v individuálnych krajinách.
Európa potrebuje fiškálny federalizmus, nielen dohľad nad národnými rozpočtami. Bankovú úniu, ale vrátane spoločných garančných a rezolučných nástrojov. Vyrovnávanie vnútorných štrukturálnych rozdielov, nie vynútené reštrikcie. Ak k takýmto reformám nebude chcieť pristúpiť, bude musieť obetovať euro, aby zachránila aspoň sama seba. Monti – Nemonti.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.