Je dnes svet skazenejší než býval? Dalimír Hajko je taký istý hriešnik ako jeho čitatelia
Hoci sa zdá, že svet je po uši v bahne, ešte sú tu filozofi a autori, ktorí sa zaoberajú ľudským správaním a etikou. Patrí k nim aj Dalimír Hajko, ktorý napísal knihu Eseje a morality (vydavateľstvo SSS). Porozprávali sme sa s ním tiež o tom, či aj on hreší a či sa dá ešte niečo napraviť.
Filozof Dalimír Hajko je čerstvým držiteľom ceny World Prize of Humanism.
Kto napíše knihu o moralitách, musí byť moralista? Alebo to môže skúsiť každý hriešnik?
Je to predovšetkým o zodpovednosti. Aj „hriešnik“ môže vedome reflektovať svoje „hriechy“ a vyvodiť z ich poznania správne závery, ak má v sebe zakódovaný princíp zodpovednosti, ktorým určuje vhodnosť svojich činov.
Pôsobia na vás vaše témy záväzne? Zvažujete – ako spisovateľ a filozof – svoje počínanie zodpovednejšie než bežní smrteľníci?
Asi som v tomto smere rovnaký „hriešnik“ ako väčšina mojich čitateľov…
Musíte ľudí, o ktorých píšete aj osobne poznať? V knihe je aj zmienka o tom, ako sa píše o mŕtvych osobnostiach. Viete ich slovami oživiť? Hovorí sa, že o mŕtvych len dobre. Stáva sa človek smrťou mravnejší?
Človek smrťou zaniká ako človek. Viac alebo menej mravným ho robí iba naša interpretácia jeho názorov a jeho konania. Až ona oživuje myslenie mŕtvych a dáva mu zmysel v kontexte nových dejinných súvislostí. To je oživovanie prostredníctvom slov, môže však viesť až k činom, ak by sme pochopili odkaz mŕtveho ako výzvu.
Stačí vám poznať človeka cez jeho dielo? Nestalo sa vám, že ste mali o niekom ideálnu predstavu, podľa toho, čo píše a potom (naživo) ste boli aj trocha sklamaný?
Väzba medzi živým človekom a jeho dielom by mohla byť určujúca, ak by sme obidva fenomény naozaj dokonale a bezo zvyšku poznali. Ale častejšie môže viesť aj k skresleniu našich dojmov, či už o človeku alebo o jeho diele. Nikdy neprenikneme úplne k osudom a príbehom iných ľudí. Poznať môžeme alebo človeka alebo jeho dielo, málokedy nám subjektívny prístup (lebo iný ani nemôže byť) dovolí absolútne objektívne poznať celok – tvorcu v diele a dielo v tvorcovi. Objektívnosť hodnotenia človeka či diela by nikdy nemala byť závislá, nedajbože, na spoločenskej konverzácii, na falošných „sprostredkovateľoch“, čo dokážu ukojiť našu povrchnú zvedavosť banálnymi informáciami. Takých je vždy dosť.
Nie je dnes až odvaha vydať knihu pod názvom Eseje a morality? Verejnosť je zvyknutá na celkom iné titulky a slová. Veríte, že aj takáto fajnová téma si nájde čitateľov? Čo vás inšpirovalo? A – porozumejú čitatelia napríklad vašim alegorickým postavám?
Z predrenesančnej náboženskej drámy, označovanej niekedy ako „moralita“, ma inšpirovala predovšetkým jednoznačnosť alegorických postáv stelesňujúcich abstraktné pojmy mravných vlastností a hľadanie abstraktného ideálu cnosti. „Medvede“ a „Indiáni“ z mojej knihy zaiste nespĺňajú predstavu súvisiacu s legendárnymi príbehmi pertraktovanými v takýchto moralitách a len čiastočne majú charakter symbolickosti a alegorickosti. Samozrejme, moje morality smerujú skôr k satirickosti pohľadu na súčasnú spoločnosť, pravdaže ostáva v nich prítomný akcent na dobro a humanitu, ktoré sa strácajú vo svete chamtivosti, sebectva a zmätenosti predstáv o pravde a potrebe jej prítomnosti – rovnako v diele Carlyla alebo Campanellu ako aj v súčasnom umení. O kŕdľoch čitateľov mojej knihy pochybujem, hoci texty sú podľa mňa zrozumiteľné, ľahko pochopiteľné a (ako sa na esejistické chápanie morality patrí) aj priamočiaro prijateľné.
Čo je dôležité pri esejistickom písania?
Naše znalosti o tom, čo by sa azda dalo s výhradami nazvať „dušou“ tvorcov a ich diel, sú vždy obmedzené, nezreteľné, rôzne vyložiteľné a našou úlohou ako čitateľov je domýšľať si ich a tak zavŕšiť proces kreativity. Esej nám však zásluhou svojho relatívne slobodného prístupu k textu zaručuje aspoň elementárnu voľnosť pri ich vnímaní. Esej je otvorená aj protichodným názorom, pretože hľadá bez nároku na konečnú pravdu a neabsolutizuje výsledky hľadania.
Sú protichodné názory osožné?
Nemám rád kritikov, ktorí suverénne vyhlásia, že niečo JE tak, ako si to oni myslia a zabúdajú, že ich názor je iba výsledkom ich poznania, neraz povrchného, a nie súčasťou skutočného bytia predmetu či javu, jeho podstatou. Potom sme svedkami hlúpych otázok typu „Nechápem, ako mohol toto napísať (spáchať, vytvoriť)?“
Je v našej literatúre, slovenskom a v umení vôbec, dosť zaujímavých osobností? A – je dosť esejistov?
Určite by sme pri dostatočne vnímavom prístupe k tvorbe slovenských aj iných tvorcov našli dosť takých, ktorých dielo je hlboko inšpirujúce a niekedy aj provokujúce k zamýšľaniu, k hľadaniu cesty, ktorou sa uberajú autori umeleckých diel. Mohli a mali by sme ich vnímať ako návrh na také videnie sveta, ktoré môžeme, ale nemusíme prijať. A nie ich zase až tak málo.
Prečo vy sám rád píšte eseje a podobné texty?
Napísal som, že „pôvab eseje je v jej neautoritatívnosti. Ak vedecké dielo spravidla sleduje poriadok a zákon, esej vypovedá o slobode, je voľná ako hudba, ako báseň“. Mala by byť popretím rutiny, odmietnutím rutinného prístupu k problémom a najmä k rozhodovaniu o nich, k rutinným súdom. A mala by rešpektovať aj to, čo nazývame „zdravý rozum“. Preto mám rád esej. Je bohoslužbou na počesť života, ducha a krásy, ale dokáže ukájať aj celkom jednoduché ľudské pudy.
Rodičov máte legendy – otec, Jozef Hajko, bol známy bratislavský kníhkupec z Dunajskej ulice a mama, Mária Hajková, slávna autorka kuchárskych kníh. Ako z vás vychovávali esejistu? Radi vás čítali?
Čítali ma radi a často, na prvý pohľad paradoxne najmä mama, zato otec ma zásoboval už od ranej mladosti skvelými a inšpirujúcimi knihami. Vychovávali zo mňa podľa svojich predstáv človeka schopného objektívne hľadieť na svet a vyznávať hodnoty sebarealizácie bez straty kontaktu so svojím okolím.
Píše sa dnes o morálke ťažšie než kedysi?
Každé takéto „písanie“ vzniká v určitej sociálnej situácii. Táto situácia je spoločnou základňou pre sociálnu existenciu diela, jeho vytvorenie a možnosť úspechu, i pre charakter potrieb jednotlivcov a spoločnosti. Úspech bude mať dielo,ktorého vnútorné kvality a vonkajšie znaky spolu so sociálnymi dôsledkami sú čo najadekvátnejšie spoločenským potrebám danej doby, miesta, sociálnej skupiny, ale v neposlednom rade aj k formovaniu charakteru jednotlivcov.
Súvisiace články
Na čítanie | pred 4 rokmi
Čo dokážu knihy: Sága rodu Hajkovcov
Kniha
|
pred 4 rokmi
Stopu v duši zanechá aj držková polievka
Kniha
|
pred 3 rokmi
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.