Čo zažili na Štedrý deň záchranári. Dodnes netušia, kto vtedy volal na tiesňovú linku, píše MUDr. Július Pavčo

O tomto čase väčšina ľudí už sedí za stolom a spokojne vychutnáva jednotlivé chody podľa zvyklostí. Vianočný stromček svieti, pod ním zabalené darčeky. Všetko je pripravené, len musím počkať, kým sa moja polovička vráti zo služby. Práca na tiesňovej linke záchrannej zdravotnej služby si nevyberá, vždy tam niekto musí byť. Či je piatok a či sviatok. Tohto roku to vyšlo na ňu.

„Synku, urobila som ti čaj. Dobrý kokavský,“ ozve sa z kuchyne hlas. Patrí mojej svokre Stani, ktorá usilovne pripravuje pokrmy na štedrovečernú hostinu. Nemusela to ani povedať, vôňa čaju už dobrú chvíľu zapĺňala byt. Vie, že ho nikdy neodmietnem. Nepovie, z akých byliniek ho robí, ale je vynikajúci. Keby prezradila recept, bol by to najväčší darček na Vianoce.

„Ďakujem, idem si poň,“ odpoviem jej a hneď vstávam z kresla. Vojdem do kuchyne, kde to rozvoniava pražiacimi sa rybami, čerstvo pomletým makom a hlavne kokavským čajom. Staňa sa zvŕta okolo sporáka, sústreďuje sa na varenie. Nebudem ju rušiť, poviem si v duchu, beriem šálku do ruky a rýchlo miznem preč.

S čajom v ruke prejdem obývačkou a idem na balkón.

Pozerám do vysvietených okien náprotivného paneláka, za ktorými vidno siluety ľudí sediacich za stolmi. Vianočné stromčeky žiaria skoro v každom z nich. Odpijem si z čaju a pozriem dole na parkovisko. Prázdne parkovacie miesto patrí mojej polovičke. Už aby tu bola, preblesne mi túžobne hlavou. Vonku je chladno, ruky si ohrievam horúcou šálkou a prešľapujem v papučiach drkotajúc zubami od zimy. Vtedy ma niečo zaujme. Zbystrím pozornosť a zdvihnem zrak hore k oblohe. Nie, nezdalo sa mi to, zaznie tichý výkrik v mojej hlave. Snehové vločky – a ešte aké veľké.

Otvorím dvere do obývačky a zakričím.

„Staňa! Poď sem rýchlo, ak chceš vidieť vianočný zázrak.“

V okamihu stojí vo dverách. Na svoj vek blížiaci sa k osemdesiatke je neskutočne čulá.

„Čo je, synku?“ nechápavo sa ma opýta.

„Pozri, sneží,“ poviem celý naradostený a rukou ukážem k oblohe. „Kedy sme mali naposledy biele Vianoce?“

„Joj, naozaj. Sneží!“ zvýskne Staňa, postaví sa na balkón vedľa mňa a začne rukami chytať padajúce snehové vločky. Teší sa z nich rovnako ako aj ja. Naozaj si neviem spomenúť, kedy na Vianoce snežilo, ale bolo to dávno. Už si spomínam. Vtedy som pre zmenu slúžil na Štedrý deň ja.

Sedíme v spoločenskej miestnosti s Martinom a pozeráme Mrázika. Nič lepšie v telke nedávajú a keby aj, Mrázik predsa patrí neodmysliteľne k Vianociam. Videli sme ho nepočetne veľakrát a vždy na ňom nájdeme niečo nové.

„Chalani, mohli by ste mi pomôcť,“ ozve sa z vedľajšej miestnosti Jozefína. Ale tak jej nikto z nás nehovorí, pre všetkých je to Dody. S povinným frflaním, akoby nás vyrušila pri niečom dôležitom, sa presunieme k nej. A v nemom úžase ostaneme stáť vo dverách. Prerobila našu kuchynku na nepoznanie. Vyzdobila ju, prestrela stôl a do kúta postavila malý vianočný stromček.

„Čo poviete? Môže byť?“ spýta sa nás a vieme, že čaká slová chvály. Skôr ako stihnem niečo povedať, Maťo ma predbehne.

„A načo sú na stole štyri taniere, keď sme len traja?“

„Ty barbar! Nevieš, že sa dáva vždy jeden navyše, keby k nám náhodou zablúdil počestný pocestný?“ odpovie Dody a úsmev jej zmizne z tváre. Netuším, odkiaľ má Maťo tento dar všetko pokaziť. „Tradície ti nič nehovoria?“

„Aha,“ súhlasne prikývne a vzápätí dodá. „Som zvedavý, čo urobíme, keď si sadneme za stôl a dostaneme počas večere výjazd.“ Prevrátim len očami a pozriem na Dody. Vidím, ako sa nadychuje a obávam sa, že toto Maťovi neprejde.

„Si hňup, Maťo. Dody sa snaží a namiesto toho, aby si ju pochválil, len rýpeš. Každý z nás by bol najradšej doma so svojimi a užíval si radosti štedrovečerného večera,“ osopím sa na neho a skôr, ako mi stihne niečo odvrknúť, zazvoní služobný telefón.

„Do prdele,“ zahrešíme skoro súčasne a načiahneme sa k nemu. Dody nás však predbehne. Necháme ju, nech preberie adresu a ideme sa obliekať. Vonku je poriadna zima. Bunda, šál, rukavice. Povinné zimné doplnky a hor sa do sanitky.

Neveríme vlastným očiam. Vonku je všetko biele. Zhora na nás padajú snehové vločky a na zemi vytvárajú súvislú vrstvu. Koľko ich napadalo za tú chvíľu, neuveriteľné. Nie je však čas kochať sa, povinnosti volajú.

Usadíme sa v sanitke a čakáme na Dody. Prejde pár sekúnd, otvára dvere a nastupuje.

„Dopravná nehoda, auto mimo cesty. Počet zranených nevedia,“ oznámi najdôležitejšie informácie a hneď dodá aj miesto udalosti, kam máme smerovať.

Sanitka vyrazí, Maťo dupne na plyn a v prvej zákrute chytáme balans.

„Do rici,“ zahromží a s námahou vyrovná vozidlo. Len-len že sme neštrajchli oproti zaparkované auto. Hneď dá dole nohu z plynu a sústredí sa na riadenie. Tento sneh prekvapil nielen nás, ale aj cestárov. Frčíme zasneženou krajinou, sedíme všetci vpredu a mlčíme. Cítime, ako sa auto občas šmykne, hlavne v zákrutách. Maťo stíska volant a my sa v duchu modlíme. Cesty sú neupravené, a tak nečudo, že to niekto nezvládol. Reflektory osvetľujú cestu, no pre husté sneženie nič poriadne nevidno.

„Tam,“ zvolá Dody a vtedy si všimneme v diaľke modré svetlá. Hasiči sú na mieste, to je prvá pozitívna správa. Už len sa k nim čo najrýchlejšie dostať.

Zastavujeme vedľa hasičského auta v pravotočivej zákrute. Reflektory svietia do tmy a my v diaľke v poli vidíme siluetu auta prevráteného na bok. Ja nám jasné, že šofér nezvládol zákrutu, dostal šmyk a potom robil kotrmelce. Koľko, to sa nedá povedať.

Beriem baterku do ruky a rozbehnem sa k autu. Pod nohami mi vŕzga sneh a vločky padajú do tváre. Zakopnem a padám. Natiahnem sa ako som dlhý, no hneď ma chytia dajaké ruky a pomôžu mi znova sa postaviť na nohy. Utriem si sneh z tváre a spoznávam Marcela. Poznáme sa už pár rokov, on velí tretej rote miestnych hasičov.

„Ahoj, ako to vyzerá?“ hneď vyzvedám.

„Jeden zranený, len auto leží na jeho strane,“ odvetí a už sa odo mňa vzďaľuje.

Prekonám posledné metre a stojím pri prevrátenom aute. V okamihu pochopím, čo tým Marcel myslel, že na jeho strane. Auto pri kotrmelcoch ostalo prevrátené na boku a vodič leží zakliesnený vnútri na zemi. Najprv budeme musieť auto dať na všetky štyri, až potom sa k nemu dostaneme.

Zohnem sa k čelnému sklu, zaklopem naň rukou, sledujem zraneného. Nereaguje na klopanie, nehýbe sa. Posvietim baterkou do vnútra. Krváca z hlavy, ale čo je najdôležitejšie, bol pripútaný.

„Chalani, zaprite sa. Musíme ho postaviť,“ zakričí Marcel a zrazu pri aute sa zjavia ďalší dvaja hasiči. Spoznávam Igora a Braňa. Zaprú sa do kapoty a úporne sa snažia s autom pohnúť. Pridáva sa k nim aj Maťo. Auto sa hýbe, ale odoláva. Nebudem predsa len nečinne stáť, poviem si a priložím ruky k dielu.

„Raz, dva, tri, šup,“ zavelí Marcel a na jeho pokyny zatlačíme. Dávame do toho všetko, nevnímame padajúce vločky, chlad a mráz. Pot nám tečie po čele a auto sa konečne hýbe. Zrazu BUUUM a stojí na štyroch kolesách. Dokázali sme to.

Na radosť z úspechu nie je čas, vnútri auta je človek a potrebuje našu pomoc.

Hasiči berú páčidlá a zaprú sa nimi do dverí. Plechy vŕzgajú, ale po chvíli povolia a dvere sú otvorené. Pristupujem k vodičovi. Maťo mi osvetľuje baterkou priestor. Robím rýchle prvotné vyšetrenie. Hrudník sa mu dvíha, čo je dobré, lebo viem, že dýcha. Oslovujem ho, no nereaguje na to. Zatrasiem ním a zamrví sa. Hlavu má krvavú, nevidím však zdroj krvácania. Ľavá ruka je deformovaná, tu predpokladám zlomeninu. K ostatným častiam sa nedostanem, musíme ho urýchlene dostať z auta do sanitky. Tam bude čas na dôkladné prezretie. Skôr ako ho vyberieme, nasadzujeme mu krčný golier, pre prípad, že by mal poranenú krčnú chrbticu.

Hasiči ho vyberajú opatrne z auta a ukladajú na board. Teda prenosnú dosku. Nečakajú na pokyn a hneď ho na nej prenášajú do nášho auta. Uložia na nosidlá a idú si po svojom. Majú svoje povinnosti a my zasa máme pacienta v aute. Som rád, že len jedného.

„Už som to nahlásila na operačné stredisko,“ povie Dody a pustí sa do vyzliekania zraneného.

Musíme ho obnažiť, aby sme ho mohli dôkladne vyšetriť. Pri manipulácii začne jajkať a robiť grimasy. Beriem to pozitívne, reaguje, takže nie je v bezvedomí. Utierame krvavú tvár a nájdeme tržnú ranu na čele. Posvietim mu do očí, fotoreakcia prítomná. Kontrolujem hrudník, nezdá sa mi. Pravdepodobná sériová zlomenina rebier, počúvam dýchanie. Obe pľúca dýchajú, pneumotorax neprítomný. Prehmatám brucho. Voľné, bez rezistencie. Panva neporušená. Deformita pravej dolnej končatiny, evidentne skrátená a extrarotovaná. Tu bude zlomenina v oblasti stehna, uzavriem v duchu.

„Zaistíme žilový vstup, podáme infúziu. Dlahu na ľavé predlaktie, pre istotu aj panvový pás nasadíme,“ vydám pokyny a pokračujem vo vyšetrovaní pacienta. Tlak má dobrý, na EKG sínusový rytmus. Môže mať okolo tridsať rokov.

„Žila zaistená, infúzia tečie,“ hlási Dody a pokračuje s Maťom v nakladaní dlahy. Sú zohratí a ide im to od ruky. V sanitke je málo miesta, tak ostávam pri hlave pacienta, aby som im nezavadzal. Znova kontrolujem zreničky. Bráni sa otvoreniu očí. Nie je teda komatózny.

„Dlaha aj panvový pás nasadené,“ povie Dody a Maťo sa pomaly presúva na miesto vodiča. Vie, že za okamih sa pohneme a pôjdeme s pacientom do najbližšej nemocnice.

„Môžeme?“ opýta sa, nečaká na odpoveď a naštartuje auto.

„Môžeme, ale opatrne“ odpoviem a sanitka sa dáva do pohybu. Vonku husto sneží, my sa vzďaľujeme od miesta nehody a nechávame za sebou blikajúce modré majáky hasičského auta.

V sanitke je teplo. Pacient ticho leží pod dekou, Dody kontroluje vitálne funkcie, teda tlak a pulz. Sledujem monitor a občas mrknem na zraneného. Hrudník sa mu dvíha, obväz na hlave nepresakuje, krvácanie ustalo. Pod ľavým okom sa mu robí modrina. O chvíľu ho nebude vedieť otvoriť.

„Ďalší, čo dnes nebude pri štedrovečernom stole,“ preruším ticho a pozriem na Dody.

„Ale bude niekomu chýbať,“ zamyslene odpovie. „Veď nevieme ani to, ako sa volá.“

V aute sedel bez bundy, oblečený mal pulóver a v nohaviciach doklady nemal. Meno v tej chvíli, ako sme k nemu prišli, nebolo podstatné, pre nás bol zranený a bolo potrebné ho zachraňovať. Však hasiči prezrú okolie aj auto, azda nájdu doklady a policajti zistia totožnosť. Toto nie je náš problém.

Zo zamyslenia ma preruší šepot. Pozriem na pacienta a vidím, že sa mu pery hýbu. Nakloním sa nad neho, aby som počul, čo hovorí.

„Klára,“ šepkajú jeho pery. Oči má zavreté, no ústa sa hýbu.

„Pane, počujete ma?“ pýtam sa ho. Znova sa nakláňam k jeho ústam, aby som počul odpoveď. Namiesto odpovede ma však chytí pravou rukou, až ma mykne. Nečakal som to. Pritiahne ma bližšie a znova zašepká.

„Klára.“

Zrazu svetlá v priestore zhasnú a vzápätí sa rozsvietia, ale len bočné.

Pozriem na Dody a chcem vedieť, prečo to urobila. Kývne hlavou na pacienta a pozriem tým smerom. Zranený sa snaží otvoriť pravé oko, ľavé má už pekne opuchnuté. Všímavá, pochválim ju a zároveň si vynadám, že mne to nenapadlo. Horné svetlá svietia pacientom priamo do očí, darmo sa snažíme, je prirodzené, že budú mať oči zavreté, keď im priamo svieti svetlo do nich.

„Pane, poviete nám ako sa voláte?“ skúšam to znova.

„Mi-,“ povie tichým hlasom.

„Ako, prosím?“

„Michal,“ vysloví zreteľne. Kameň mi padol zo srdca, takže to nie je s ním až také zlé. Nehovorím, že je na tom dobre. Ale keď odpovedá na otázky, mozog nebude porušený.

„Michal, mali ste nehodu, vezieme vás do nemocnice,“ zhrniem to do jednej vety a sledujem jeho reakcie.

„Klára, kde je? Musím ísť domov,“ šepká. „Klára ma čaká. Aj deti. Sľúbil som, že na Vianoce prídem.“ Počúvam a sledujem slzu tečúcu po pravom líci. Zavrie oči a plače. Neviem či od bolesti alebo poznania, že nesplní sľub, ktorý dal Kláre.

Dody ho chytí za ruku a rozpráva mu. O Vianociach, viere a nádeji. Príjemne sa to počúva. Zrazu sanitka zastaví a uvedomíme si, že sme v nemocnici.

„Prosím, môžete niečo pre mňa urobiť?“ ozve sa pacient a naše pohľady sa upriamia naňho.

„V aute boli darčeky. Mohli by ste ich odovzdať?“ vysloví svoje prianie a my mu to prisľúbime. Už nám prezradil, kde býva. Nehoda sa stala pár zákrut pred jeho dedinou.

Pacient odovzdaný na urgente v nemocnici, sadáme do sanitky. Je čas na návrat domov, teda na stanicu záchranky, kde nás čaká symbolický štedrovečerný stôl.

„Maťo, pôjdeme menšou okľukou. Zastavíme sa na mieste nehody, niečo vezmeme.“

Nepýta sa, naštartuje vozidlo a my opúšťame za chvíľu mesto. Sneženie neustáva a po ceste nestretneme nikoho. Neponáhľame sa, prvoradá je bezpečnosť. Na mieste nehody sú ešte hasiči. Dokončili svoju prácu a balia. Sú pomaly na odchode. Vystúpim zo sanitky a zamierim rovno k nim.

„Marcel, v aute boli vianočné darčeky. Našli ste ich?“

„Boli. Všetko, čo bolo v aute, sme preložili k nám. Aby to nikoho nelákalo,“ povie na vysvetlenie.

„Sľúbili sme Michalovi, že ich odovzdáme manželke,“ poviem na vysvetlenie.

„Zanesieme ich s vami. Veď býva tu za kopcom,“ súhlasí Marcel a sadá do svojho hasičského auta.

Kolóna dvoch záchranárskych vozidiel sa pomaly pohne smerom k dedine. Ostávajú o nás len stopy v snehu po ceste a vrak auta v poli.

Vchádzame do dediny. Každý dom vyzdobený, všade svietia vianočné svetielka, v predzáhradkách dokonca aj vyzdobené vianočné stromčeky. Všetko biele od snehu. Už len hudba chýba a vianočná idylka by bola dokonalá.

„Tu je to,“ povie Dody a Maťo ako na povel zastaví pred jedným z vysvietených domov. Pozriem do spätného zrkadla a vidím, že hasiči zastavili za nami. Vystupujeme zo sanitky všetci traja a zamierime ku dverám. Bránka nebola zamknutá, a tak stojíme pred dverami. Zvonček nikde nevidno, ani sa nezdržujeme hľadaním, rovno zaklopeme. Raz, dvakrát. A keď nikto neotvára, Maťo zabúcha poriadne. To búchanie by zobudilo aj mŕtveho.

Dvere sa otvoria a za nimi stojí stará pani. Prekvapene na ňu pozeráme, popravde čakali sme niekoho iného. Ona si premeriava zasa nás od hlavy po päty. Netrvá to dlho a potom sa rozplače.

„My sme prišli za Klárou,“ preruším ticho tejto podivuhodnej scény.

„Tak je to pravda,“ ticho povie akoby sama pre seba stará pani a zmizne v dome. Dvere nechá otvorené a my vôbec nechápeme, čo sa deje. Pozriem na Dody, potom na Maťa. Obaja len pokrčia plecami. Sú na tom podobne. Asi to nebol dobrý nápad.

Zrazu vo dverách stojí podstatne mladšia žena. Pohľad vydesený, oči uplakané, rukou si zakrýva ústa. Trasie sa na tele, oprie sa o zárubňu…

„Pani Klá-,“ nestihnem dokončiť vetu a žena stráca rovnováhu. Oči prevráti, ruky jej ochabnú a nebyť pohotovej reakcie Maťa, skončí na zemi. Takto skončila v jeho náručí. Prekvapila ma jeho pohotová reakcia.

„Chyťte ju za nohy a dáme ju do tepla. Nebude predsa ležať v prievane,“ povie Maťo a mlčky súhlasím.

Chytíme Kláru a prenesieme do obývačky. Uložíme na pohovku ku gauču vedľa vianočného stromčeka. Oproti v kresle sedí stará pani, ktorá nám otvorila dvere a k nej sa túlia dve malé postavičky detí. Klára otvorí oči, hľadí na nás divným pohľadom zúfalca.

„Pani Klára, sme záchranári a prišli sme vám povedať, že váš manžel mal nehodu. Odviezli sme ho do nemocnice. Veľmi sa ospravedlňuje, že nebude s vami na Vianoce, mrzí ho to. Aj by vám to povedal, no nevedeli sme nájsť jeho mobil. Mal na nás jednu prosbu a to, aby sme vám doniesli darčeky. Sľúbili sme mu to a sľub dodržali.“

Vtedy sa v obývačke zjavia hasiči na čele s Marcelom. V rukách majú zabalené darčeky a bez slova ich začnú ukladať pod stromček. Stará pani z kresla spolu s dvoma malými šibalmi nás neveriacky sleduje očami. Teraz pre zmenu nechápu oni, čo sa deje.

„Tak Miško nezomrel?“ tichým hlasom sa opýta Klára a posadí sa na pohovku.

„Nie, trocha doudieraný, niečo polámané, ale inak živý,“ odpoviem s úsmevom na tvári. „Celý čas myslel na vás a na darčeky pre deti.“

„Naozaj nezomrel?“ položí znova otázku, akoby neverila tomu, čo počula.

„Prečo by mal zomrieť?“ spýta sa Dody.

„Lebo prišiel pred hodinou sused, že chcel ísť do práce, ale cesta je neprejazdná. Videl Miškovo auto v poli, okolo hasičov a policajtov. Záchranka že tam nebola. Tak sa otočil a zastavil sa, aby nám povedal, čo videl,“ vysvetľuje Klára a nám pomaly dochádza, čo dobrák sused na Vianoce spôsobil. Dody jej podá papierovú vreckovku, aby si utrela slzy, čo sa jej kotúľali po lícach.

„Áno, prišlo dajaké auto od dediny, niekto vystúpil, išiel k nám,“ povie Marcel. „No nedošiel, v polceste sa otočil a zmizol.“ Všimnem si, ako potmehúdsky žmurkne na starú paniu v kresle. „Zaspievame koledu a ideme ďalej.“

Ako dopovie, už aj sa nadychuje a neverím vlastným ušiam. Igor s Braňom sa pridávajú a domom sa rozlieha

„Nesieme vám koledu, veseľte sa“. Postupne sa pridávame aj ostatní.

Keď hlasy stíchnu, Marcel zvolá: „ Chalani, a vy na čo čakáte? Darčeky sú pripravené. Tak šup rozbaľovať.“ Tí dvaja akoby len na toto čakali. Vyskočia od babky a už sú pod stromčekom.

„Tak my teda ideme,“ poviem a začneme sa zberať na odchod. Vtedy sa Klára vrhne na mňa, silno ma stisne a následne to isté spraví Maťovi a všetkým prítomným.

„Ďakujem vám všetkým, ďakujem za túto dobrú novinu,“ hovorí a popritom plače. Vieme, že teraz sú to slzy šťastia. „Toto je najlepší darček, čo som mohla dostať.“

Sedíme v sanitke, sneženie neprestáva. Pomaly smerujeme na stanicu, kde nás čaká prestretý stôl. O chvíľu si tam sadneme. Z myšlienok na štedrú večeru a oblátky s medom ma vytrhne Maťo.

„Viete, čo mi nejde do hlavy?“

„Pri tebe nikto netuší,“ kontrujem mu.

„Kto volal na tiesňovú linku a nahlásil túto nehodu?“