Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
O čase: O jarnom Berlíne
Denník, o ktorom tu bude reč, zachytáva len dvojmesačné obdobie a jeho ústredná téma tiež neznie vznešene – išlo o holé prežitie. Na jar roku 1945 si ho začala písať berlínska novinárka. Prvé texty vznikali v kryte, kde sa susedky ukrývali pred náletmi západných Spojencov a rátali čas do príchodu tých z východu.
Samozrejme, ak by mohli, dalo sa včas evakuovať. No keďže Vodca odmietol vziať do úvahy aj hlásenie o tom, že mesto nemá žiadne zásoby pre 120 000 malých detí, a všetci starší chlapci nájdení doma boli rovno popravovaní za dezerciu, rozhodnutie obetovať Berlínčanky v záujme „spomalenia“ postupu nepriateľskej pechoty do centra vyzeralo vlastne logicky.
Informácie o prípadoch násilia páchaného nepriateľskou armádou nacistický režim nepotláčal, naopak, v oficiálnej propagande ich na vyburcovanie odhodlania k obrane využíval s takou vervou, až im ľudia prestávali veriť. Vytesňovali ich alebo sa uchyľovali k sarkazmu: „Užívajte si vojnu, lebo mier bude strašný.“ Už od Vianoc sa uškŕňali, že si treba darovať praktické a užitočné veci, napríklad truhlu. Za silnejúcej paľby sa tak v pivniciach miešala zúfalá snaha o nádej („veď to možno nebude také zlé!“) so zúrivým sykotom utečeniek z Východného Pruska („veď uvidíte!“) a skeptickým frflaním „otrlých“ domovníčok, ktoré už život mohol máločím prekvapiť a obávali sa len smrti v zavalenom kryte: „Lepší Rus na bruchu než Američan nad hlavou.“
So zvyšovaním bezpečnosti žien v čochvíľa obsadenom meste sa nacisti nenamáhali. Alkohol oslaboval bojaschopnosť, preto nepriateľovi ponechali v ceste nedotknuté obrovské zásoby, hoci sa vedelo, že je aj účinným spúšťačom agresivity voči civilistom. S nefunkčným vodovodom však strácal zmysel aj najlepší úkryt a práve dlhé cesty po vodu vystavovali ženy najväčšiemu riziku. Snažiť sa o viac verejných púmp by však zaváňalo defetizmom a ten sa trestal smrťou.
Všetko, čo si myslíte, že v denníku Berlínčanky z toho obdobia „musí“ byť, tam je. S úžasnou otvorenosťou, veľkým pozorovacím talentom a obrovskou empatiou približuje silu, nasadenie a dôvtip, s akým ženy v Berlíne zabezpečovali v katastrofických podmienkach prežitie sebe aj svojim najbližším. Dosvedčuje aj to, že mnohí sovietski vojaci, ktorí počas rokov strávených na fronte nevideli svoje manželky, deti a mamy, a často netušili, či im ostal domov alebo, naopak, vedeli, že sa už nemajú kam a ku komu vracať, sa po tom všetkom, čo prežili a videli, správali v dobytom meste s až nečakanou ľudskosťou.
No pretože nemeckým vojakom autorka tvrdo pripomenula dôsledky ich zlyhania, prvé knižné vydanie v 50. rokoch „Žena v Berlíne. Osem týždňov v dobytom meste“ vzbudilo medzi veteránmi natoľko negatívne reakcie, že napriek zachovaniu anonymity autorky sme sa ďalšieho vydania dočkali až po jej smrti v roku 2001.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.