Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
O číslach: Informatické rozmarné leto
Tento spôsob leta sa mi zdá inšpiratívny. Rozmarné leto síce nepraje ani prírodným turistom, ani plážovým inžinierom (a inžinierkam), ale kultúrnym cestovateľom celkom áno. Nemusia viesť spory s príbuznými či priateľmi: návšteva múzea, galérie, hradu či zámku je často jediná možnosť počas daždivých dní (tu, samozrejme, nehovorím o najslávnejších svetových kultúrnych inštitúciách, tým je lepšie sa v lete vyhnúť, k videniu sú tam v tom čase hlavne turisti).
A keď sme už v miestnom, možno trochu zapadnutom múzeu, kam by sme sa inak nikdy nedostali, môžeme to brať aj ako výzvu. Napríklad, aj ako výzvu informatickú. Deťom môžeme vyhlásiť hru, nech dopredu trochu „gúglia“ a potom budú súťažiť, kto nájde viac nepresností, chýb či úplných nezmyslov vo výklade sprievodcu, či nech opíšu rozdiel medzi empírovým a barokovým nábytkom tak, aby ich vedel podľa toho rozlíšiť i počítač.
Alebo nech hľadajú hranice realizmu v portréte pomocou funkcie „rozpoznanie tváre“ – tam, kde na vytiahnutý fotoaparát nezazerajú, ale vnímajú ho ako bezplatný reklamný prostriedok pre ich inštitúciu. V menších galériách nám aplikácia z mobilného telefónu, ktorá vie rozpoznať obraz pred ktorým stojíme, asi užitočná až tak nebude, pokiaľ tam nemajú kópiu Mony Lízy. Na druhej strane, čo keď sa tam predsa len niekde skrýva originálne dielo významného majstra? O takých objavoch z času na čas médiá referujú. I tu by nám mohla informatika pomôcť. Napríklad vydolovať (odborný názov „data mining“) z množstva prameňov nejakú informáciu, ktorá by mohla viesť k domnienke, že takéto dielo by sa tu mohlo nachádzať.
Alebo aj pomocou priamejších informatických metód založených na analýze obrazu. A tie sa ani nemusia zaoberať tým, čo laik na ňom vidí – téma, kompozícia, farebné podanie a pod. Môžu skúmať aspekty obrazu, nad ktorými tradiční kunsthistorici zvyknú s dešpektom mávnuť rukou: číselná kvantifikácia textúr a farieb, štatistická distribúcia hrán, povaha fraktálnych štruktúr a podobne. Takýchto parametrov možno nájsť tisíce a spolu reprezentujú akýsi digitálny odtlačok tvorcu.
Experimenty ukazujú, že môže byť prekvapujúco podobnejší medzi autormi značne vzdialenými (Vincent van Gogh, 1853 – 1890 verzus Paul Jackson Pollock, 1912 – 1956) než u tých, kde by nás podobnosť až tak neprekvapila (Vincent van Gogh verzus Claude Monet, 1840 – 1926 či Pierre-Auguste Renoir, 1841 – 1919). Tu sú aj hranice tejto metódy, môže však nasmerovať pozornosť odborníkov s ich tradičnými postupmi – umelecko-historickou analýzou, röntgenom, chemickým rozborom atď. na zaprášený obraz niekde z kúta na konci chodby. Alebo i na obraz, ktorý je pýchou galérie, no podrobnejší rozbor môže ukázať, že to, za čím sa hrnuli davy záujemcov, je falzum. I o takých objavoch z času na čas médiá referujú.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.