Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
O čase: Poslední svedkovia
Čo si už môže pamätať také dieťa? Spisovateľka Svetlana Alexievič si pri zisťovaní odpovede na túto otázku vypočula hodiny príbehov, tisíce detailov o druhej svetovej vojne, ktoré v memoároch nezachytil žiaden generál, hoci priamy vplyv na živých majú ešte dnes. Jej kniha Poslední svedkovia: sólo pre detský hlas dokumentuje, ako si vojnu pamätali deti zo sovietskych území.
Dňa 22. júna 1941 pani Juškievičovej uslzená suseda čosi pošepla a priložila si prst na ústa. „Obávali sa povedať to nahlas, dokonca aj keď už sa to roznieslo. Ľudia sa báli, aby neboli označení za provokatérov. Za panikárov. To bolo strašnejšie než vojna sama,“ spomína jej vtedy dvanásťročný syn Žeňa. Báli sa otvorene hovoriť, kým správu oficiálne nepočuli v rozhlase. Na ďalší deň po nepriateľskom nálete ho najviac prekvapilo, že vo vojne neumierajú len muži, vojaci. Jeho rovesníka Voloďu ostreľovali v kolóne utečencov. Bál sa hľadieť na nebo, plné nepriateľských lietadiel. Aj na zem, plnú mŕtvych.
Iný Voloďa mal desať rokov, keď mamu pridelili na práce v nemocnici. Aby neostal sám, dovolili jej vziať ho so sebou. Obväzov nikdy nebolo dosť, aj keď ich vypral a zmotal tisíc denne. Vasja mal štyri roky, keď pred neho s bratom mama položila posledné uvarené zemiaky. Chceli jej kúsok nechať, naozaj, ale nedokázali sa ovládnuť. Strašne sa za to hanbili. „Namiesto detstva sme mali vojnu.“ Lena mala len o rok viac, keď nocovala s mamou pod cudzou bránou a hľadajúc trochu tepla v jej vrecku, nahmatala studený kľúč od práve vypáleného domu. Pre osemročnú Zinu sa vojna začala vtedy, keď ju rovno z letného tábora evakuovali do detského domova v tyle. Všimla si, že vychovávatelia sa snažia vyberať také rozprávky, kde sa nevyskytuje slovo „mama“. Spúšťalo hromadný plač, trvajúci celé hodiny.
Naopak, Saša Sujetin mal po celý život problém s pamäťou. Jeho mama, zdravotníčka, kamsi zmizla a on, štvorročný, sa aj s bratom ocitol na prični. Okolo boli samí cudzí ľudia, ktorí ich občas vopchali pod kopu handier. Raz zbadal ženu v bielom plášti, ako chodila mama, a vybehol zo skrýše. Vie, že ho hladkala po hlave, potom po ruke… a cítil pálivú bolesť. V koncentráku brali deťom krv pre nemeckých vojakov. Nepamätá sa, kto im s bratom pomohol prežiť, ani ako sa dostali do detského domova, ani kto presne im oznámil, že prišli o rodičov. V škole si ani na desiate prečítanie nevedel zapamätať básničku. Ostatným za to dávali päťky, jemu nie. Nevedel prečo.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.