Chátrajúce kaštiele: Z najväčšej pýchy hanba

Châteaux je francúzsky výraz pre hrady, zámky a kaštiele. Znie takmer vznešene, má v sebe šarm a eleganciu. O to väčší je kontrast, keď sa pozrieme, ako vyzerajú "šató“ na Slovensku.

Z podaktorých zostali už len ruiny, mnohé nahlodal zub času. Opustené a spustošené odovzdane čelia osudu. Práve tak ich zachytila Jana Šturdíková. Jej snímky sú nielen dokladom o ich zúboženom stave, ale aj volaním o pomoc.

Prvé spomienky na to, ako môžu pamiatky upadnúť, ak ich zanedbáme, má fotografka už z detstva. Jej babka pochádzala z Holíča a do tamojšieho kaštieľa chodila do školy. Doma mala fotografiu jeho starej rytiny z obdobia, keď ešte zažíval zlaté časy.

"Túžila som pozrieť sa na to miesto, vidieť tú krásu,“ spomína si Šturdíková. Keď ju však babka k holíčskemu kaštieľu zobrala, zostala sklamaná: "Bol ošarpaný, spustnutý, zavretý za hrdzavou bránou, vodná priekopa okolo neho zahádzaná neporiadkom a zarastená rákosím. Ako dieťa som to vôbec nechápala.“

Holíčsky kaštieľ je podľa nej absolútny klenot, svojho času patril medzi európsku špičku. Luxusné šľachtické sídlo z neho vybudoval František Lotrinský, manžel Márie Terézie, ktorá sa tam tiež rada zdržovala.

Kaštieľ je dnes, našťastie, z najhoršieho vonku. Strechu na hlavnej budove opravili, zvyšok zakonzervovali, budovu koniarní obnovili a vodnú priekopu vyčistili. Hlavná budova však stále čaká na rekonštrukciu, na ktorú treba vyše 20 miliónov eur.

"Verím, že sa tie prostriedky nájdu. V zahraničí by si také miesto pestovali ako skvost, na ktorý sa chodia pozerať návštevníci z celej Európy. A u nás? Je nesmierne dôležité, aby sme sa naučili vzácne kultúrne dedičstvo hrdo prezentovať a postarať sa oň,“ pripomína Šturdíková. Podobných príkladov je na Slovensku veľa.

To, že by chátrajúce pamiatky mohli byť dobrou témou, si fotografka uvedomila už v roku 2007, keď čítala o kaštieli v Želiezovciach. Hoci mal zaujímavú históriu – pôsobil v ňom slávny skladateľ Franz Schubert či svetoznámy cukrár Franz Sacher, budova vyzerala na spadnutie.

Keď potom Šturdíková študovala na Inštitúte tvorivej fotografie v Opave, rozhodla sa k téme vrátiť v rámci bakalárskej práce.

Aby sa vyhla gýčovitosti, postavila sa k tomu triezvo, bez pátosu a prikrášľovania. Tak, aby to diváka konfrontovalo so skutočnosťou a položil si jednoduchú otázku: Ako je možné, že sa také hodnotné kultúrne dedičstvo dostalo do takého nelichotivého stavu?

Všetky fotografie v knihe majú rovnakú atmosféru – neutrálne svetlo, zamračená obloha, čelný pohľad – aby objekty čo najviac vynikli. Keď publikácia pred dvoma rokmi vyšla po prvý raz, autorka do nej zaradila 104 fotografií.

V novom, rozšírenom vydaní je snímok 135. Aj tak sa jej však nepodarilo nafotiť všetky chátrajúce kaštiele. Nebolo to možné. Niekedy sú príliš zarastené vegetáciou, takže ich nevidno, alebo sa nachádzajú v ťažko prístupnom teréne.

Zobrazené kaštiele fotografka rozdelila podľa ich posledného využitia. Boli v nich byty, sklady (obilia, poľnohospodárskych strojov či najrôznejších materiálov a potravín), školy, kultúrne zariadenia, psychiatrické liečebne, kancelárie, obchody, jedálne, no aj posilňovňa, diskotéka, kaderníctvo či tzv. vajčiareň – miesto na produkciu a balenie vajec.

Ako Šturdíkova priznáva, knihou by chcela zmeniť ľahostajnosť a pasívny prístup k osudu chátrajúcich kaštieľov. O probléme podľa nej treba hovoriť, aby sa dostal do povedomia širokej verejnosti. V ľuďoch treba prebudiť záujem a hľadať možnosti, ako situáciu riešiť. Veď stavby, ktoré kedysi bývali najväčšou pýchou obcí, sú dnes, naopak, často ich najväčšou hanbou.

"Sme malá krajina s bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom. Máme na to, aby sme sa o pamiatky dokázali postarať. Len musíme uveriť, že sa to dá a má to zmysel,“ pripomína fotografka. Pomôcť by mohlo zapojenie objektov do cestovného ruchu a oddychových aktivít v lokalite i širšom okolí. Zmena však musí prísť najmä zhora, nevyhnutné kroky musí spraviť štát.

"Pamiatky by preň nemali byť záťažou, ale prostriedkom spoločenskej reprezentácie. Ak sa prístup štátu nezmení, ťažko z nich vyťaží potenciál, ktorý jednoznačne majú,“ zdôrazňuje Šturdíková.

Keďže kľúčovú úlohu zohrávajú financie, vláda by mala pripraviť dlhodobý investičný plán pre kultúrne pamiatky v správe ministerstva kultúry a podriadených organizácií.

S pomocou prišla i samotná autorka. Vydanie knihy prepojila s crowdfoundingovou kampaňou – časť vybraných peňazí poskytla na obnovu kaštieľa v Jablonici. Opravujú ho mladí majitelia, ktorí ho kúpili v zlom stave.

Chátrajúce kaštiele ešte možno zachrániť – ak sa budeme snažiť. Inak sa nám títo hrdí svedkovia minulosti rozpadnú pred očami a o ich niekdajšej kráse budú hovoriť už len kresby a fotografie…