Esej: Nedajme sa učičíkať!

Najpovážlivejšie je, že odovzdaná „pulzujúca“ masa (kolektív bez svedomia?) sa nevedomky i dobrovoľne vzdáva svojej legitimity pôsobiť vo verejnom priestore a umocňuje tak legitimitu manipulátorov.

Zastrašená odvaha
Ak sa nad slovami Henryho Davida zamýšľame na začiatku 21. storočia, keď sa pravda rozpadla na bezpočet právd v úvodzovkách, cítime, že úctu k pravde môžu mať iba tí, čo ju dokážu v digitálnom, informačnom hypermarkete rozoznať. Rozlíšiť ju v koktaile poloprávd, lží a záumných rébusov „majiteľov jedinej pravdy“, hoci tá sa v kukle ich bohorovnosti mení (prinajlepšom) na utópiu, nočnú moru so spálenými krídlami.

Tí, čo dokážu pravdu rozoznať, nie vždy majú aj dosť odvahy, aby túto pravdu verejne hlásali. Vieme o ľuďoch, ktorí sa odhodlali využiť možnosti občianskej sebaobrany, hoci v drese odborárov, a dostali „padáka“. Stávajú sa terčom mediálnych útokov. Profesionálnych pritakávačov i radikálnych, zväčša anonymných „múdrosráčov“ na internete. A ak aj vytrvajú a nedajú sa zastrašiť, často nenájdu spojencov a vo verejnom priestore osamejú.

„Ten, kto si stane na špičky, aby dovidel ďalej ako ostatní, dlho sa na tých špičkách neudrží. Ale tí, čo sa bohorovne rozkročili na platforme ich ,výhodnej pravdy’, sa dopredu nepohnú.“ Taoisti to vedeli už pred 2 600 rokmi.

Je povzbudzujúce, ako rýchlo sa „nevyvrátiteľné pravdy“ posledných dvoch desaťročí otriasli a rozpadli. Istota, že kontrolujeme výstrelky neviditeľnej ruky trhu (na vedeckom základe). Triumfalizmus neoliberálnej elity, ktorá vztýčila na trasovisku svojej bohorovnosti virtuálny monument „konca dejín“. Unilateralizmus veľmoci, ktorá si trúfala slobodu a demokraciu (po vojenských intervenciách), premeniť na instantný produkt, ideologický sprej, ktorým možno z noci na deň zastriekať „darebácke krajiny“…
Na druhej strane je zlovestné, ako šíritelia „jedinej pravdy“, politici, ekonómovia a ich mediálni eskamotéri odmietajú v našich končinách priznať, že sa mýlili (boli pomýlení), hoci tvorcovia verejnej mienky v centrálach globálnej moci si už dávno posypali hlavy popolom, ospravedlnili sa svojim občanom či čitateľom a začali diskurz – keď nie takto, tak ako ďalej?

Karneval bezmocnosti
Dnes už aj Jano z Detvy vie, že aj naša partokracia smelo, bez škrupúľ ovládla verejný priestor. Občania ako množina jednotlivcov aj verejnosť, toto súostrovie občanov najostražitejších, boli rafinovane vytesnení z verejného priestoru. Partokrati občanov arogantne ponižujú. Bez akýchkoľvek zábran dávajú najavo, že ich potrebujú už iba ako voličov, ktorí sa po odovzdaní hlasu pokorne vytratia z verejného priestoru. Zaklínajú sa svojou legitimitou. Šíria blud, že tí, čo nie sú zakalení ohňom volieb, sa nemajú miešať do politiky. Pohŕdavý tón, s akým vyslovujú slová engéočkári, hjumenrajtisti, environmentalisti, svedčí o tom, že rozličné skupiny občianskych aktivistov zaraďujú partokrati do suterénu spoločnosti. Odmietajú podnety a alternatívne názory občanov, robia všetko preto, aby kontrolu zdola vnímali ľudia ako karneval bezmocnosti.

Výroky českého prezidenta Václava Klausa nepotrebujú komentár. Jeho slovník a argumenty si však začína osvojovať aj politická a hospodárska elita na Slovensku. Napríklad jeden zo šéfov J and T, pán Peter Korbačka, sa v posledných týždňoch na okraj kauzy PKO neraz vyjadril, že ONI sú ochotní rokovať iba s poslancami mesta, a nie s aktivistami, ktorí si neúspech vo voľbách liečia občianskym radikalizmom. Pri rokovaniach s aktivistami však nedokážu potlačiť blahosklonnosť premiešanú s pohŕdaním.
Nečudo: vedia, že mnohých zastupiteľov verejnosti, primátorov, starostov i poslancov, možno v mene vlastných, skupinových diskrétne a efektívne korumpovať. Tým viac, že na kandidátkach do parlamentu aj do zastupiteľstiev sa v čoraz väčšom počte objavujú buď nevýrazní, neveľmi schopní kandidáti, spútaní špagátikmi straníckej lojality, ale aj všetkými masťami mazaní hráči, čo pochopili, že strany v našich končinách zdegenerovali do podoby „eseročiek“ a politiku vnímajú ako divadlo, v ktorom môžu efektívne presadzovať svoje i skupinové záujmy.

Ba čo viac – partokracia po každých voľbách obsadzuje aj pyramídy verejných inštitúcií svojimi, straníckymi nominantmi. Od špičiek až po dno. Ľuďmi bez skúseností, neraz bez primeranej kvalifikácie. Úradníci ho oboznámia s agendou a nejeden z nich sa zamotá do osídiel čoraz rafinovanejšej korupcie.

Rozhorčení občania
Zoči-voči tomuto trendu znechutenie a hnev občanov narastajú. Nielen v krčmách. Aj na Slovensku už podchvíľou vznikajú zoskupenia rozhorčených občanov, ktoré (zatiaľ) protestujú najmä proti tým rozhodnutiam a prechmatom, ktoré sa ich bezprostredne týkajú. Tam, kde skorumpovaná alebo nekompetentná miestna partokracia uprednostní záujem jednotlivca či skupiny pred verejným záujmom. Z ostrovčekov lokálneho odporu sa opäť rodí verejnosť. Občania cítia, že spupnosť partokracie uráža ich občiansku dôstojnosť. A zranená ľudská dôstojnosť je ekrazit, ktorý dokáže skoncovať aj s totalitou. Najnovšie nás o tom presviedčajú revolúcie v arabských krajinách.

Povinnosť podriadiť sa vláde platí iba dovtedy, kým vláde ide o záujem celej spoločnosti. Zdanie lojality však môže vytvárať aj rezignácia a apatia väčšiny ľudí, ktorí sadli na lep učičíkavačom, ktorí atomizujú spoločnosť rafinovanou individualizáciou ľudí. Už George Orwell varoval pred tými, čo zahmlievajú fakty a dezorientujú občanov zmesou poloprávd a tendenčne selektovaných informácií. Aldous Huxley sa viac obával tých, čo poskytujú toľko informácií, že ľudí zaženú do pasivity a egoizmu. Dnes, tu a teraz, ešte vždy v podmienkach relatívne fungujúcej demokracie, sme svedkami toho, že obe obavy (vyslovené v 30. rokoch minulého storočia!), sa zlovestne napĺňajú. Ak nechceme, aby sa pravda utopila v mori bezvýznamnosti a nestali sme sa kultúrou zajatcov (Orwell) či kultúrou trivialít (Huxley), je najvyšší čas, aby sme do verejného priestoru vstúpili vyzbrojení kvalifikovanou podozieravosťou.

Rafinovane a neľútostne
Podozieravosťou…? Osvietení sociológovia nás predsa ešte nedávno presviedčali, že najproduktívnejším kapitálom je dôvera. Dôvera vo vládu, dôvera vo vzťahoch (aj obchodných a finančných), dôvera v budúcnosť. Dôvera ako najcennejší sociálny kapitál s vysokou pridanou hodnotou. Kapitál, ktorý sa ťažko akumuluje, ale náramne ľahko prehajdáka. V súčasnosti sme svedkami, ako dôveru občanov k čomukoľvek rozleptáva čoraz masívnejšia korupcia. Nielen u nás, medzi Tatrami a Dunajom…
Korupčné aféry u našich susedov (Česko) sa premnožili do takej miery, že podozrenie z miliardovej sprenevery sa už často ani nedostane na prvú stránku bulváru. Solídne veľké firmy s dlhou tradíciou (napríklad Siemens v Nemecku) si v podmienkach neľútostnej konkurencie každého proti každému osvojujú mafiánske metódy.

Doslova – nedávno zverejnená rafinovaná posplietaná sieť niekoľkonásobného prepierania peňazí určených na úplatky kopíruje, aj podľa elitného týždenníka Spiegel, praktiky mafie. Korupcie rozožiera ekonomiku. V niektorých krajinách výrazne znižuje aktíva rozpočtov, pretože štáty zaplatia aj miliardy provízií premietnutých do zveličenej ceny importovaných produktov. Korupcia ničí dôveryhodnosť politikov. Korupcia po decentralizácii kompetencií a peňazí na nižšie stupne verejnej správy nakazila takmer všetky oblasti nášho života. Preto je najvyšší čas, aby si nespokojná verejnosť osvojila všetky možnosti kvalifikovanej kontroly zdola, v rámci v zákonoch ukotvených pravidiel občianskej sebaobrany.

Narušovanie zabehaných zákulisných pravidiel hry establishment znepokojuje. Tí, čo majú dosť peňazí na korumpovanie, si môžu zaplatiť najlepších právnikov. Môžu si kúpiť časť médií, aby kvalifikovanosť aktivistov a ich podnety a alternatívne názory verejne spochybnili. Môžu sa uchýliť aj k zastrašovaniu či ku korupcii… Zatiaľ sa im, aspoň u nás, darí zneužívať rafinovanú depolitizáciu občanov, ktorá sa okrem znižujúcej sa volebnej účasti prejavuje vo všeobecne rozšírenej mienke, že „všetci tam hore sú rovnakí“. Takáto rezignácia sa však ľahko môže premeniť na vzbury a revolúcie.

Červená hviezda na konci tunela?
Ľudia, čo už reflektujú vzdúvajúcu sa vlnu občianskej nespokojnosti, napríklad filozof Peter Sloterdijk, však upozorňujú, že partokracie v posledných rokoch využívajú aj rafinovanejšie prostriedky odpolitizovania občanov. Politickú degradáciu verejnosti kamuflujú rozličnými metódami „zapojenia sa“ občanov. Sloterdijk v tejto súvislosti pripomína, že „najbrutálnejšie je občan degradovaný v úlohe daňového poplatníka“. Namiesto toho, aby štát zdôrazňoval, že daň je formou daru do spoločnej pokladnice (z ktorej sa bude spravodlivo prerozdeľovať), vnucuje občanovi fikciu, že je dlžníkom štátu. Pretože verejné dlhy sú také vysoké, že ich zamortizujú iba celoživotné splátky: do sociálneho zabezpečenia, do zdravotníctva, do vzdelávania. Asi tak – ak budete lojálnymi a disciplinovanými občanmi, nakoniec sa nám (spoločne) podarí aj zdanlivo nemožné: vyhneme sa štátnemu bankrotu.

Toto posolstvo je podľa Sloterdijka červenou hviezdou na horizonte súčasnej demokracie. Ludvík Vaculík sa už dávno pred Sloterdijkom vyjadril ešte jasnejšie: „Obávam sa, že to, čoho sme svedkami, vytvára podmienky na návrat komunizmu.“

Solidarita sa preberá z mrákot
Partokraciu do istej miery mýli, že subjektom masového rozhorčenia občanov už nie sú najmä ľavicoví študenti, odbory a inteligencia. Svoje rozhorčenie demonštruje v uliciach európskych miest najmä stredná trieda. Mladí, ľudia v najlepších rokoch i penzisti. Občania, ktorí bývavali v normálnych podmienkach oporou demokracie, jej stability. Pretože vyhovuje ich podnikavosti, ich predstavám o životnom štýle, ich pocitu spoluúčasti na veciach verejných.

Reportáž v týždenníku Spiegel (48/2010) o masových demonštráciách na sklonku vlaňajšieho roku v Nemecku sa začína takto: „Počas tejto jesene sa v meštianskych vrstvách nosí antikapitalizmus, strach pred individualizmom a krásna, horúca zúrivosť. (Eine schöne, warme Wut.) Šíria sa obavy, že v Berlíne sa v tomto roku zúčastní na demonštráciách až pol milióna ľudí. To tu od čias Rudiho Dutschkeho nebolo. Najznepokojujúcejším z hľadiska partokracie je fakt, že na masových demonštráciách sa už nepodieľajú iba domorodí mešťania, ale aj solidarizujúci sa občania z iných oblastí tej-ktorej krajiny, ba aj zo zahraničia.“

Solidarita, produkt „kolektívu so svedomím“? Henry David Thoreau by sa potešil. Zdá sa, že solidarita, podľa liberála Ralfa Dahrendorfa vari najcennejšia hodnota európskej civilizácie, sa preberá z dočasných mrákot. Vzkriesila ju nielen zranená ľudská dôstojnosť, ale aj úcta k pravde. Ak by sme si dovolili Henryho Davida v kontexte dneška trochu poopraviť, potom by posledná veta mohla znieť aj takto: „Človek, ktorý oživil v sebe úctu k pravde a je ochotný ju brániť, vystúpi z kolektívu bez svedomia a stáva sa občanom. Členom aktívnej verejnosti.“

Eugen Gindl (1944)
Vyštudoval novinárstvo na FiF UK v Bratislave. Pracoval ako reportér v týždenníku Život. V roku 1987 sa stal spoluautorom občianskej výzvy Bratislava/nahlas. Bol členom prvého koordinačného centra VPN a prvým šéfredaktorom denníka Verejnosť. V 90. rokoch bol šéfredaktor slovenského vydania Stredoeurópskych novín a spoluzakladateľom mesačníka OS. Od roku 1985 je šéfredaktorom časopisu Kozmos. Je autorom radu rozhlasových, televíznych a filmových scenárov. Publikuje v názorovej domácej i zahraničnej tlači.