Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
O čase: Strach zo známeho
Kedy sa z bežnej reči stáva "zásadný prejav"? Ak chce pozornosť svojich poslucháčov zaujať novinár, vedec alebo susedka, v prvom rade musia byť informácie, ktoré ponúkajú, nové. Ale nie je to tak vždy. Napríklad keď v novoročnom príhovore roku 1990 Václav Havel ako nový prezident konštatoval, že po štyridsiatich rokoch vlády komunistov "naša krajina nerozkvitá", neprezradil nič nové, ale jeho vystúpenie u poslucháčov silno zarezonovalo. Stalo sa symbolickým verejným rozchodom s papalášskou informačnou politikou povinného falošného optimizmu.
Keď v čase gorbačovovskej perestrojky písal historik Michail Heller knihu o režimovom formovaní „sovietskeho človeka“, povšimol si v rétorike tamojších vrcholových politikov zvláštnu opakujúcu sa črtu: „Každý nový generálny tajomník začínal tým, že ,odhalil pravdivú situáciu v krajine’ a šokoval sovietsku verejnosť hovorením o veciach, ktoré boli všetkým dobre známe.“
Jeden z takýchto šokov zažila sovietska a čiastočne aj svetová verejnosť práve pred päťdesiatimi piatimi rokmi, vo februári 1956, keď svoj referát na XX. zjazde sovietskej komunistickej strany predniesol jej vtedajší prvý tajomník Nikita Chruščov. Prekvapení delegáti, rokmi navyknutí tlieskať pri každej odmlke rečníka, s úžasom počúvali z oficiálnej tribúny o tom, že Stalin si neprípustne budoval kult osobnosti, že dodatočne zveličoval svoju úlohu pri vedení vojny, dlhé roky zneužíval na svoje ciele tajnú políciu, dal násilne vysťahovať celé etniká či fyzicky zlikvidovať svojich straníckych konkurentov. O stalinskom terore proti nekomunistom sa v prejave ešte hovorilo málo, no dvere sa pootvorili aj k tejto téme.
Nedá sa povedať, že by ktorákoľvek z informácií bola dovtedy verejnosti neznáma. Stalinov kult sa vnucoval každému, nočné miznutie susedov v policajných autách alebo vo vagónoch sa utajiť nedalo a drastické zmeny v straníckych orgánoch sa tiež nedali nevšimnúť: veď z približne dvetisíc delegátov, ktorí sa zúčastnili na zjazde v roku 1934, bola následne vyše polovica obvinená z kontrarevolúcie a poväčšine skončili na popravisku. V čom teda bolo čaro Chruščovovho prejavu? Sčasti si to možno predstaviť: plná sála ľudí, z ktorých azda aj všetci „vedia“. No súčasne aj „vedia svoje“. Všetko záleží na tom, či sa v takej situácii nájde jeden s odvahou hovoriť – síce známe veci, ale ako prvý a nahlas.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.