Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
O čase: O informačnej dobe
Ako krátka charakteristika našej súčasnosti často slúži výraz informačná doba. Pôvodne ohlasoval demokratizáciu prístupu k znalostiam, víťazstvo voľnej dostupnosti a voľného šírenia informácií. Netrvalo však dlho a ozvalo sa hundranie, zaznel dokonca slovník prírodných katastrof: vraj sa to na nás valí, informácií je priam záplava. Ba čo viac, rýchlo sa rozvíjajúce komunikačné prostriedky lákajú k zneužitiu.
No. Než sa k hundraniu pridáme, skúsme spraviť malú historickú inventúru. Aký bol asi chronologický vzťah medzi schopnosťou dohovoriť sa a chuťou ohovárať? Predpoklad, že časový rozdiel medzi nimi bol rovný jednému otočeniu sa chrbtom, zrejme nebude ďaleko od pravdy. O tom, ako sa dala využiť rastúca gramotnosť populácie, poskytuje nemé svedectvo dvor Dóžovho paláca v Benátkach, so schránkou v tvare levej papule, kam mali obyvatelia hádzať anonymné udania.
Potom prišla kníhtlač, neodmysliteľná súčasť renesančnej kultúry, a len medzi rokmi 1487 až 1520 vyšlo dvadsať vydaní Kladiva na čarodejnice. Nasledovali noviny, ktoré dokázali vzdelávať masy aj ničiť životy šírením nepodložených fám. Rozhlas priniesol priamo do domácností živý zvuk majstrov z filharmónie i Hitlerove prejavy. Zábery televíznych či webových kamier nabúravajú ľuďom súkromie, ale v podstate sotva vidia viac, než dokázali pred sto rokmi vidieť klebetné susedky, a takéto informácie asi aj stále zaujímajú rovnaký typ ľudí.
Ohovárajúci si však nie vždy všimne, kto mu práve stojí za chrbtom, anonymných pisateľov občas prezradí rukopis či charakteristická slovná zásoba. Stopy na svojich dielach zanechávajú takíto dobráci aj v dobe elektronických médií. Čosi o tom viem. Jeden z nich od augusta hromadne rozosielal sériu špinavostí o mne a zopár mojich kolegoch, netušiac, že wordové dokumenty si zachovávajú údaje o svojom pôvodcovi – v tomto prípade o počítači „Drahoslav“.
Samozrejme, pomenovať si tak počítač môže každý z nás. Aj zriadiť si anonymnú e-mailovú adresu. Nerozumné je však robiť si ju vo firme, ktorá s takýmto špecifickým druhom zákazníkov neráta, a preto sa prijímateľom pošty zobrazuje nielen podivný zhluk písmen z adresy, ale aj meno a priezvisko jej majiteľa. Na slovenských súdoch by to asi neobstálo, ale pre zábavu táto informácia aj v našej informačnej dobe bohato stačí.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.