Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Môj dom, môj hrad
Koniec prázdnin bol nešťastný. Pár desiatok metrov od miesta tragédie v Devínskej býva môj švagor. Keď sa strieľalo, bol doma so synom. Bol som na chalupe bez televízie a všetko som sa dozvedal cez telefón. Sme strašne naivní. Máme pocit, že ak zamkneme dvere nášho bytu, sme doma, v bezpečí. A ostatní nám môžu... viete čo. Bez pocitu bezpečia domova, ktorý sa mi zdá v tejto krajine čoraz menej udržateľný, by sa tu nedalo žiť. Nie zbytočne hovorím o naivite. Nemôžeme neveriť všetkému a všetkým, potom by to bolo čisté peklo. Ale "môj dom, môj hrad", ako hovorievajú Angličania, ten pocit nedotknuteľnosti nášho bytu, to sa tu ani v minulosti veľmi nenosilo. Môj priateľ si päťdesiate roky, ktoré prežil ako dieťa, nepamätá preto, že mu odviedli otca do väzenia (to vnímal až v dospelosti), ale preto, že mu rabujúci eštebáci zobrali maličkú detskú stoličku, ktorá bola len jeho. Nepochybne ju dali svojim ľudovodemokratickým detičkám.
Keď moja dcéra v škole preberala holokaust, rozmýšľal som, ako mám dieťaťu vysvetliť takú absurdnú a neuveriteľnú vec ako programové vyvražďovanie spoluobčanov. Keď už bola väčšia, vyšiel geniálny Spiegelmannov Maus, komiks, z ktorého každý pochopí, o čom bolo vraždenie Židov (a ktorý je všelikde vo svete ako doplnok učebných osnov). Ale vtedy tu ešte kniha nebola a mne napadlo jej povedať: predstav si, že by prišli v nedeľu ráno a vytiahli ťa z postele len preto, ako sa voláš, že by si musela doma nechať všetky hračky a išla by si celým mestom v daždi na stanicu, kde by ťa so mnou a s mamou naložili do vagónov… Odvtedy má moje dieťa vo veci jasno.
A teraz je to tu znova, chvalabohu nie ako štátom organizovaný teror, ale ako reakcia pomätenca, pri ktorej sa nedajú vylúčiť rasové motívy. Môžeme mať akékoľvek protipožiarne dvere a špeciálne zámky, dokonca môžeme bývať aj v domoch s kamerovým systémom, ale pokiaľ si neplatíme ochranku, čo je prípad 99,9 % obyvateľstva, nikdy nevieme, kedy sa náš byt stane miestom, ktoré uvidíme naposledy. Pointa je v tom, že my si tú ochranku platíme a platíme ju kráľovsky z našich daní. Volá sa polícia, súdy, prokuratúra, zákonodarný zbor, atď. Ľudia, ktorí tvoria túto vládu, zdedili síce hroziaci štátny bankrot, ale pri všetkej sympatii k nim – ako prví musia vrátiť na slovenské ulice pocit bezpečia. Pocit pre nás všetkých, ktorí vytiahnuc kľúče od bytov chceme mať istotu, že nás nezastrelia len preto, že sme Rómovia, Kórejčania, bicyklisti, blondiaci či občania, ktorých meno sa začína na K.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.