K úmrtiu prekladateľky Viery Hegerovej, ktorá prekladala Dostojevského aj Solženicyna: Život s cvengom
Prekladateľka Viera Hegerová opustila tento svet 92-ročná, na Veľkonočný pondelok. Jej odchod bol tak sviatočne prifarbený, ale správa o ňom bola sviatkom utlmená. Vierka by sa iste potešila, že niektorí čitatelia to dokonca reklamovali a dožadovali sa zhodnotenia jej práce.
Odborníci to určite urobia, my si pripomenieme, že preložila do slovenčiny Dostojevského, Pasternaka, Solženicyna, Okudžavu atď. A každý už bude vedieť čo a ako. Skrátka, Viera Hegerová urobila veľký kus práce. A okrem toho bola aj vernou čitateľkou Pravdy. Keď sa vyskytla chybička, hneď upozorňovala, ale vedela najmä oceniť.
Bola to rozhľadená priateľská bytosť, ktorá milovala život a bola za každý žart. Usmievam sa nad jej historkami, ktoré ani nie sú publikovateľné (napríklad ako si sadla na pec v saune). Samozrejme, život je predovšetkým vážny a Vierka ho poznala zo všetkých strán. Rada rozprávala zaujímavé zážitky z detstva v rodnej Mičinej či z Banskej Bystrice, kde žila ako dievča. (Neskôr tam chodievala opatrovať mamu a stretávať sa so spolužiakmi.) Bolo to dojemné.
„Náš tatík písal kroniku mičinskej školy od svojho nástupu, plných tridsať rokov, svojím krásnym učiteľským písmom,“ hovorila. „Ako mladý nadšený idealista chcel na zaostalú dedinu priniesť osvetu. Boril sa s problémami, o ktorých dnes učitelia nemajú ani potuchy. Čo všetko tam robil! Osveta od rána do večera! Pravdaže, spolu s našou mamkou.“ Aj vo Vierke bolo niečo také obetavé a – pomôžme si jej slovom – osvetové. Bola skromná, ale raz sa pochválila, že zostavovateľka Slovníka prekladateľov Oľga Kovačičová ju pomenovala Encyklopedia Hegerica. A ešte niečo – pekne zvučne spievala. Celý život mal pre ňu – a s ňou – cveng.
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.