DNA nemôže za to, ako sa správame

Prečo ste sa ju rozhodli napísať?

Oslovilo ma s tým vydavateľstvo, lebo mi už podobné diela vyšli inde a teraz chceli, aby som čosi také urobil aj pre nich. Knihu som písal počas pandémie koronavírusu, keď médiá u nás v Taliansku každý deň informovali o počte ľudí, ktorí zomreli na covid. Najprv udávali len čísla, neskôr ukazovali už aj nejaké fotky tých ľudí. Až následne sme sa teda dozvedali, o koho išlo. To ma inšpirovalo, aby som pri písaní vytvoril aj obrazový vzťah s našimi predkami. Preto je knižka doplnená o ich obrázky, ktoré pripravili paleoartisti.

Mohli by ste knihu stručne predstaviť? Čo v nej čitatelia nájdu?

Ide o pätnásť príbehov, každý z nich je založený na portréte z dielne spomínaných paleoartistov. Vychádzal som z toho, čo vieme o živote tých jedincov. Sú to príbehy našich 14 evolučných príbuzných, ktorí však nemusia byť nevyhnutne našimi predkami. Poslednú, 15. kapitolu som venoval slávnemu britskému prírodovedcovi Charlesovi Darwinovi. V nej som zhrnul dosiahnuté vedecké poznatky, fosílne archeologické nálezy aj vedomosti z genetiky.

Pri priekopníkoch niektorých vedných odborov, napríklad aj pri Einsteinovi, sa neskôr ukázalo, že sa v istých veciach zmýlili. Ako je to s Darwinom? Obstál v skúške času?

Podľa mňa áno. V mojom ponímaní je Darwin oveľa väčší génius ako Einstein. Pretože keď Einstein prezentoval svoje teórie, mal už k dispozícii všetky údaje, ktoré potreboval, a mali ich i jeho kolegovia. Zato v čase, keď tvoril svoju evolučnú teóriu Darwin, mal k dispozícii len veľmi málo údajov a musel vynaložiť obrovské úsilie na to, aby vytvoril akúsi kostru svojho učenia, ktorá bude držať. A dôvodom, prečo je jeho teória aj po 170 rokoch taká úžasná, je, že vytvoril nielen fungujúcu „kostru“, ale veci, v ktorých si nebol istý, postavil ako premenné. Tvrdil, že ak vývoj pôjde takým alebo iným smerom, stačí niečo premiestniť, no „kostra“ vydrží.

Na prezentácii vašej knihy sa hovorilo aj o neandertálcoch, ktorí sa v dávnej minulosti krížili s ľuďmi druhu Homo sapiens. Mohli mať takí miešanci potomstvo alebo to príroda nedovolila?

Informácie o tom, že potomkovia, ktorí vzišli z kríženia neandertálcov a druhu Homo sapiens, boli sterilní, nie sú pravdivé. To už dnes vieme. Vďaka nálezom z Česka, Bulharska a Rumunska sme zistili, že dvaja z týchto troch objavených miešancov mali medzi predchodcami prastarých rodičov a ďalších predkov, ktorí pochádzali z kríženia Homo sapiens a neandertálcov. Takí miešanci teda boli schopní reprodukcie.

Vaša kniha patrí do populárno-náučnej literatúry. Vysvetliť odborné poznatky touto formou je veľký dar, lebo mnohí vedci majú obrovské množstvo vedomostí, no nedokážu ich zaujímavo a jednoducho podať, aby im rozumel aj laik. Súhlasíte?

Ak si čitateľ vezme do ruky knihu, asi ju chce čítať pre potešenie. Môže to však znamenať aj istú námahu. Spôsob, ako ju prekonať, je podľa mňa práve rozprávanie príbehov. Všetci ich radi počúvame, radi si ich upravujeme alebo ich aj ďalej šírime. To je asi tá cesta, ako sa i náročné témy dajú priblížiť širokej verejnosti.

Ľudia často hovoria o vyspelej kultúre a civilizácii, ale zdá sa, že sú to len škrupiny, ktoré ľahko prasknú a odhalia realitu – že je pre nás prirodzené zabíjať. Stačí spomenúť holokaust, vojnu na Ukrajine či konflikt v Izraeli. Naozaj je to v nás? Máme sklony k násiliu vo svojej DNA?

Odpoviem vám citovaním nemeckého filozofa Karla Marxa, ktorého na Slovensku asi nemáte veľmi v láske. Tvrdil, že ľudskú prirodzenosť neurčuje to, čo je vrodené, ale ľudské vzťahy. Nič z toho, čo nám je prirodzené, nemáme zapísané v DNA. My sme zodpovední za svoje činy.

Nádejou možno je, že nám nie je cudzí ani altruizmus. Už naši pravekí predkovia sa starali o chorých či zranených…

Altruizmus je prirodzený aj pre mnohé zvieratá. I pre svište, ktoré na kopcoch pískajú na mláďatá, aby ich varovali. A svište nie sú vôbec násilné. Treba povedať, že aj my ľudia sme stále zvieratá, v medziach vlastností DNA. Vo vnútri však máme slobodu konať. Neviňme teda DNA za to, ako sa správame.