V diele Alexijevičovej sa odrážajú kľúčové okamžiky dejín Bieloruska
Bieloruská spisovateľka a opozičná investigatívna novinárka Svetlana Alexijevičová, ktorá dnes slávi 75. narodeniny, sa vo svojom diele zaoberá najdramatickejšími epochami v dejinách svojej krajiny, ako bola 2. svetová vojna alebo pár komunistického impéria. Ako kritička režimu bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka bola nútená žiť vyše desať rokov v exile. V roku 2015 získala táto spisovateľka Nobelovu cenu za literatúru. V súčasnosti žije v Nemecku.
Alexijevičová vo svojom diele spojuje prvky beletrie, investigatívnej žurnalistiky a dokumentaristiky. jej knihy sú miestami vlastne mozaikou stoviek skutočných osudov a hlasov, ktoré zaznamenala. Býva charakterizovaná ako autorka kroniky sovietskej a postsovietskej doby.
Vo svojom diele sa zaoberá dramatickými udalosťami svojej krajiny, akými bola 2. svetová vojna, sovietska intervencia do Afganistanu, katastrofa v jadrovej elektrárni Černobyľ či rozpad sovietskeho impéria.
K jej najznámejším knihám patrí prozaický debut Vojna nemá ženskú tvár a Modlitba za Černobyľ. Podpísaná je tiež pod scenármi viac ako dvoch desiatok krátkych dokumentárnych snímok. V roku 2015 získala Nobelovu cenu za knihu Doba z druhej ruky s podtitulom Koniec červeného človeka.
Prostredníctvom desiatok rozhovorov s pamätníkmi v nej ponúka alternatívnu podobu novodobej histórie bývalého Sovietskeho zväzu tak, ako ju vidia obyčajní ľudia. Odovzdanie ceny Alexijevičovej akadémia zdôvodnila „polyfónnym literárnym štýlom, ktorý je dokumentom utrpenia a odvahy našej doby“.
Alexijevičová sa narodila 31. mája 1948 v ukrajinskom meste Stanislav (dnes Ivano-Frankivsk), vyrastala však v Bielorusku. Po ukončení štúdií sa venovala žurnalistike a autorskú dráhu započala v minskom literárnom magazíne Neman. Ako novinárka písala o udalostiach ako bola 2. svetová vojna, pád Sovietskeho zväzu či katastrofa v Černobyle.
V Bielorusku sa z nej čoskoro stala persona non grata a Lukašenkov totalitný režim sa postaral o jej odchod. Bielorusko opustila v roku 2000 a v ďalších rokoch našla útočisko v Paríži a Berlíne.
V januári 2017 vystúpila z ruského PEN klubu na protest proti rozhodnutiu PEN klubu odmietnuť podporu ukrajinskému režisérovi Olehovi Sencovovi väznenému v Rusku. Bieloruský najvyšší súd zakázal činnosť bieloruského PEN klubu.
Po prezidentských voľbách v roku 2020, ktoré podľa oficiálnych údajov vyhral bieloruský vodca Alexandr Lukašenko a po ktorých vypukli v krajine proti autoritárskemu režimu mohutné protesty, sa stala členkou vedenia Koordinačnej rady bieloruskej opozície. V septembri 2020 zostala jeho jedinou členkou, ktorá nebola zatknutá alebo prinútená krajinu opustiť.
Alexijevičová sa podľa svojich kolegov aktívnej práce vo vedení koordinačnej rady vzhľadom k svojmu zdravotnému stavu nezúčastnila, aj tak jej ale hrozilo zatknutie. Do minského bytu Alexijevičovej sa 9. septembra pokúšali vniknúť neznámi maskovaní muži. K literátke vtedy prišli diplomati najmenej zo siedmich krajín Európskej únie, medzi nimi aj veľvyslanci Českej republiky a Slovenska, aby ju ochránili.
Koncom septembra však aj ona krajinu opustila. Kvôli literárnym záležitostiam a zo zdravotných dôvodov odletela do Nemecka. V poslednej dobe boli niektoré jej knihy vyradené zo školských osnov v Bielorusku. Spisovateľka ostro kritizovala Lukašenkov režim za poskytnutie územia Bieloruska k ruskej invázii na Ukrajinu. „Poskytnutie územia agresorovi nie je nič iné ako spoluúčasť na zločine,“ povedala.
Vlani sa kvôli zdravotným dôvodom ospravedlnila z účasti na 27. ročníku medzinárodného knižného veľtrhu a literárneho festivalu Svet knihy, kde mala prevziať Cenu Jiřího Theinera. Cenu venovala ukrajinskej delegácii.
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.