Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Keď kniha bola najlepším priateľom človeka
Dnešné deti len vysedávajú pri počítači, tvrdia dospelí. Ak zoberú do ruky knihu, je to buď Harry Potter, alebo pekná farebná encyklopédia, hoci knižiek je v kníhkupectvách od výmyslu sveta.
Ilustračné foto
Pamätníci spomínajú, ako sa kedysi stávalo na knihy v rade v antikvariáte v centre Bratislavy. Najmladší už našťastie nespoznajú chuť samizdatov, tohto zakázaného ovocia. Keď sa o knihách rozhovoria ľudia skôr narodení, cítiť, že pre nich knižky predstavovali zvláštny svet, svet s ozajstnými farbami, vôňami a hrdinami. Chvíle strávené s knihou boli intímne a už len zobrať do rúk celkom novú, voňajúcu z tlačiarne, bolo pôžitkom. A v kníhkupectve vám ju nedali do igelitky, ale pekne ju zabalili do papiera. Nostalgické spomienky tých, čo sa majú vrátiť do hrobu? Možno.
Anna zo Zeleného domu je stále žiadaná
To, čo dlhé roky sprevádza generácie slovenských detí, sú knihy z vydavateľstva Mladé letá. A každému hneď v mysli naskočí KMČ – Klub mladých čitateľov. „Tento klub funguje už 48 rokov,“ vraví Dagmar Černá, ktorá ho má na starosti. „Vždy jeden školský rok ponúkame knižky a v dnešných časoch sa usilujeme propagovať najmä slovenských autorov s pomocou učiteľov.“
Iste, kedysi sa čítalo viac a knižky boli aj cenovo dostupnejšie, ale aj teraz vydávajú tituly, o ktoré je stále záujem. Zo série Traja pátrači vydali už 61 častí. Ku klasike patria aj Danka a Janka, Maťko a Kubko, od Hronského Tri prasiatka, Tri múdre kozliatka, Smelý Zajko. Takisto Ľudmila Podjavorinská a jej Žabiatko. Z prekladových je stálicou Malý princ. Podľa šéfredaktorky vydavateľstva Marty Jankajovej treba menší záujem o detské knihy pripísať okrem počítača aj tomu, že sa jednoducho rodí menej detí. „Kedysi sa na Slovensku rodilo 90– až 100-tisíc detí ročne a dnes len okolo 50-tisíc.“ K stále obľúbeným knihám dievčat, ale aj dospelých žien patrí vyše storočná Anna zo Zeleného domu a celá séria kníh o Anne. „Potom slovenské rozprávky, ktoré tiež čítali všetky možné generácie, to neobišlo nikoho. Na Slovensku sa stále číta Dobšinský,“ vraví Marta Jankajová. Autorky Mária Ďuríčková a Mária Rázusová-Martáková sú klasičky, ktoré sa vyskytovali v každej rodine, a čítajú sa doteraz. „Možno funguje trochu nostalgia. Rodičia a už aj starí rodičia poznajú knihy z detstva z Mladých liet a doteraz ich kupujú pre svoje deti a vnúčatá.“
Povinné a vytúžené čítanie
Generálny riaditeľ bratislavskej Univerzitnej knižnice Tibor Trgiňa v 50. a 60. rokoch čítal to, čo vtedy čítala dospievajúca mládež a dobre si pamätá aj na povinné čitateľské denníky v škole. „Bola to viac-menej naordinovaná literatúra, najmä knihy o Slovenskom národnom povstaní. Ale čítali sa aj mayovky a vedecko-fantastická literatúra. Čítal som, samozrejme, aj iné veci vrátane Červenej knižnice a rodokapsov, ktoré sa mi dostali do ruky.“
„Kedysi knižky fungovali namiesto televízie, namiesto kina, to bol základný zdroj informácií,“ vraví textár a spisovateľ Boris Filan. „Čítali sme dva druhy kníh, vytúžené a povinné čítanie. Vytúžené, to boli mayovky, verneovky, dobrodružné knihy a povinné boli napríklad Gorkij a Čenkovej deti. A práve tým povinným čítaním sa podarilo väčšinu detí spoľahlivo odradiť od čítania. Moja mama začínala ako knihovníčka, takže som vyrastal medzi knihami. Mali sme maličkého psa a vždy som postavil z kníh pyramídu, s tým psom som si pod ňu ľahol a potom som ju podtrhol, takže sme sa hrali na zasypanie. Hovoril som si neskôr, že aké môžu byť knihy dieťaťu aj nebezpečné, lebo ma skoro zabili.“ Filan čítal čokoľvek. „Ja som taký čitateľ, že čo nestihnem prečítať, mám chuť na konci roka nastrihať, dať do suda ako kapustu, nechať skvasiť a zjesť. Som knihožrút. Už roky čítam jednu knihu denne. Jeden pedagóg na VŠMU si na nás vyskúšal rýchločítanie, takže čítam fotografickým spôsobom, obrovskou rýchlosťou. Pre tých, čo nemajú čas čítať, mi teraz v Ikare vyšla kniha Tajomstvo Budhovho úsmevu.“
„Napríklad bola taká kniha My deti zo stanice ZOO. Alebo Parfum od Süskinda, to bola tiež populárna kniha,“ vraví vášnivá čitateľka herečka Michaela Čobejová. „Osobne som mala rada aj Troch mušketierov, tých som čítala niekoľkokrát. Potom Vajce a ja a Mary a ja – dve moje úplne obľúbené knihy od Betty Mac Donaldovej.“ Ako dieťa čítala aj socialistické sci fi od Kirilla Bulyčova. „Čítala som strašne veľa. A tým, že som chodila ako dieťa do rozhlasu, tam som sa stále stretávala s poéziou, s Válkom, s Rúfusom. Veľa som recitovala. Mala som veľmi rada aj Milku Zimkovú a Kláru Jarunkovú, jej Jediná bola moja obľúbená.“
Brala som všetko doradu
„My sme boli taká rodina, že sme mali asi najväčšiu knižnicu z mojich kamarátok. Keď k nám prišli na návštevu, boli celé uveličené, že: Jéj, toto všetko tvoj tato prečítal? A ty si to už všetko prečítala?“ vraví spisovateľka Veronika Šikulová, ktorá dnes pracuje na detskom oddelení knižnice v Pezinku. „Ale napriek tomu, že sme mali veľa kníh pre deti aj pre dospelých, zapísala som sa do knižnice. Modranská knižnica bola pre mňa fascinujúca. Chodila som tam a ani som si knižky nevyberala, skrátka som brala jednu za druhou doradu. Niekedy som tam v pondelok prišla a už na druhý deň som knihu priniesla naspäť. Pani Ružičková, čo tam pracovala, mi hovorila: Veronika, veď ty si to ešte nemohla prečítať. Brala som všetko, aj úplné "chobotiny“. Potom ma pustili skôr do dospelého oddelenia, čo bolo pre deti naozaj tabu. Klamala som spolužiačky, aké všelijaké knižky tam sú a ja ich môžem čítať. Vymýšľala som si veľakrát, mordy alebo pseudoerotické scény."
Veronika patrí ku generácii, ktorá veľmi dlho čítala rozprávky. „Dnešné deti ich veľmi nečítajú. Ale chodia do knižnice, veľa, lebo vychádza veľmi veľa amerických alebo anglických kníh, napríklad od Jacqueline Wilsonovej. Alebo Roalda Dahla čítajú. Oveľa menej čítajú verneovky, my sme ich čítali dievčatá aj chlapci. Teraz deti čítajú o upíroch.“ No chodia do knižnice aj „fanatici“, ako bola Veronika. „Vtedy sa poteším. Poznám ich po mene aj oni mňa.“
anketa Aké knihy ste radi čítali?
Pavel Matejovič, literárny historik
„Ako detský čitateľ som vyrastal predovšetkým na Verneho knižkách, čiže nepatril som k "stopárom“, teda k čitateľom edície STOPY, hoci som niečo čítal aj z tejto edície. Ako desaťročného ma viac lákal nehostinný sever s ľadovými medveďmi a odvážnymi polárnymi bádateľmi, ako široké americké prérie s bizónmi a Indiánmi. Najväčší dojem vo mne zanechal Verneho román Dobrodružstvá kapitána Hatterasa, možno aj preto, že to bola vôbec prvá kniha, ktorú som od Verneho čítal, a tiež preto, že som ju čítal na liečení v Lučivnej. Teda „osudová“ kniha, ktorá prišla v pravý čas na pravom mieste. Neskôr som sa stal vášnivým čitateľom Isaaca Asimova a Stanislawa Lema. Toho druhého čítam dodnes. Mal som aj obdobie, keď som čítal výhradne „vysokú“ literatúru – najmä Dostojevského a Kafku, ale neskôr som sa opäť vrátil aj k populárnejším žánrom, hoci si myslím, že žáner nie je až taký dôležitý, vždy aj tak rozhoduje spisovateľské majstrovstvo. Osobitnou kapitolou bola za socializmu tzv. prohibičná literatúra. Tento typ literatúry som svojho času čítal veľmi dôkladne, pričom niektoré časti kníh som celé prepísal, pretože v tom čase neboli xeroxy. Po roku 1989, keď sa už všetko, čo bolo predtým zakázané, objavilo oficiálne, začal som byť viac prieberčivý a niektoré tituly, ktoré som mal doma prepísané na stroji, som nechal ležať na pulte. Láka ma zožltnutý papier, na ten kriedový som si nezvykol. Neprekáža mi, ak knihu už predo mnou niekto čítal, a dokonca si v nej ceruzkou robil poznámky. Veľmi rád čítam knihy v krčmách a vlakoch, naopak, čítanie kníh v čitárňach a knižniciach ma vždy rozptyľovalo."
Peter Pišťanek, spisovateľ
„Že sa kedysi čítalo viac, je podľa mňa úplne pochopiteľné, nebolo veľa možností, ako tráviť voľný čas a nepodľahnúť pritom komunistickej masovej kultúre s jej mankurtizáciou. Mám na mysli časy môjho detstva až neskorej adolescencie, teda šesťdesiate až osemdesiate roky. Na počudovanie, aj vtedy v Československu vychádzali zaujímavé knihy. V detstve som hltal Foglara, Maya a Verna. V neskoršom veku pre sčítanejšiu časť mojej generácie bolo trebárs vydavateľstvo Odeon priam kultovým pojmom a zaujímavé knihy vychádzali aj v Československom spisovateli, Svobode, Melantrichu, Tatrane či v Slovenskom spisovateli, napríklad v skvelej edícii SPKK. Bol som vtedy zamestnaný ako prevádzkový pracovník v kyslikárni a neskôr v bratislavskej vodárni a každodennou súčasťou mojej príručnej aktovky bola – okrem dvoch zlepených krajcov mastného chleba s cibuľou – aj kniha. Moje vtedajšie tempo bolo jedna kniha za zmenu, mám načítané do zásoby. Zo svojich pravidelných výletov v Prahe som sa vraciaval s taškou plnou kníh. Neuveriteľnú atmosféru mali pre mňa tamojšie antikvariáty. Keď som takto raz na zaprášenom regále antikvariátu v pražskej Kaprovke objavil zväzok van Goghových Listov bratovi Theovi, ktorý vyšiel koncom 50. rokov vo vydavateľstve SNKLHU, bol som od radosti celý bez seba. Dnes ma len máločo dokáže takto zobrať. Aj dnes dokážem zažiť čitateľskú extázu s výbornou knihou, ale je to pomerne zriedkavé. Naposledy to bola kniha Pérák od Petra Stančíka. Alebo Planeta Eden od Ivana Adamoviča a kolektívu, skvelá sonda do histórie vedecko-fantastického žánru v rámci československej knižnej kultúry, výtvarného umenia, filmu, komiksu i spoločenskej teórie v období socializmu. Teším sa na nový román môjho obľúbenca Miloša Urbana Boletus paqueni.“
Martin Ciel, filmový teoretik
„Som z generácie čitateľov – keďže iné, ako knihy, vtedy nebolo. Dodnes si neviem predstaviť, že by som cez deň neprečítal nič. Vyrastal som tak, ako všetci moji kamaráti, na knihe o Tarzanovi, na Karlovi Mayovi a pochopiteľne Julovi Vernovi a takých slovenských dobrodružných knihách, ako bolo napríklad Žarnayovo Tajomstvo dračej steny. Všetci sme mali akúsi afiliáciu k science fiction, lebo to bol únik z reality. Potom na gymnáziu sme sa automaticky dostali ku Kafkovi, k Dostojevskému a k veľkej hviezde mojej mladosti, k Márquezovi, keďže vtedy vyšlo Sto rokov samoty. Môj otec mal veľmi rád drsnú školu autorov amerických detektívok, takže v dvanástich-trinástich rokoch som už čítal Chandlera, to sa mi hrozne páčilo. Ani nie ako detektívny problém, ale páčilo sa mi, ako ten chlap chodí, fajčí, pije whisky a aj keď ho zbijú, vždy zostane taký čestný. Potom som prešiel na Ed McBaina, tiež pod vplyvom knižnice svojich rodičov. Mali sme týchto autorov takmer kompletných. Vidím na dnešných deťoch, že čítajú menej. Stretol som sa s názorom, že vďaka za Harryho Pottera, lebo akoby opäť deti pritiahol k literatúre. Neviem, čo je na tom pravdy. Mne sa to zdá tragické, som v tomto už starý konzervatívec až som sám sebou zaskočený. Ale myslím si, že beletria obrovsky pomáha obrazotvornosti aj intelektu. Nemyslím si, že kniha urobí človeka lepším alebo horším, ale rozhodne mu umožní vidieť veci v oveľa širších súvislostiach. Decká stále sedia na chate, na e-maili, proti čomu nič nemám, ale už nemajú tú tendenciu zobrať si nejakú, možno klasickú literatúru.“
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.