Čítanie z fresky pamäti

Hoci zostane povedzme len fragment, vyvoláva pocit celku. Táto výtvarná technika charakterizuje písanie Veroniky Šikulovej ako také – z jej textov cítiť vlhko pivníc, slizníc, záhrad, vinohradov, dažďov… Je to všetko ako živé, fascinujúce, človečie, ale: autorka napísala toho už tak veľa na tému Modry a rodiny, že čitateľ by mohol zapochybovať, či ho to ešte bude baviť. Keď sa však začíta do prvých riadkov "fresky“, zistí, že Veronika ho zasa dostala: "U Michala, škaredá a zafajčená krčma s bordovým zošliapaným behúňom, špinavé okná, dym sa dal krájať a aj cez deň tu bolo šero ako vystrihnuté z nejakej pochmúrnej anglickej balady…“

Už je jasné, že autorka povie zasa niečo nové. O sebe, o svojej generácii, o ľuďoch, ktorých stretla, a o súvislostiach, na ktoré pri písaní prichádza. Je ako parná lokomotíva – vždy s plnou vervou ide na vec a tomu náporu sa odolať nedá.

Chce hovoriť o všetkom

Veronika Šikulová má šťastie: okrem talentu jej dal osud do vienka aj tému – mala možnosť spoznať zaujímavých ľudí, pohybovať sa v nezvyčajnom prostredí, je súčasťou veľkej rodiny, plnej tvorivých osobností. Štúdium na filozofickej fakulte v Bratislave ju priviedlo zasa do kontaktu s tvorivými rovesníkmi, a keď začala písať, spoznala ďalších výnimočných ľudí. Má o čom písať a baví ju to.

Spomína o.i. Ivana Koleniča, Miloša Žiaka, Joža Urbana, Dušana Dušeka a samozrejme svojho otca Vincenta Šikulu. Napríklad píše: "Keď mal môj tato svoje dni, nechal mi zahrať v krčme cez telefón pesničku, niekedy aj dve…“ Ale je tam aj o tom, ako Šikula sedával sám v Hamrštíle na terase, trúbil na lesný roh, kým niekto z Modry neprišiel za ním hore. Takáto clivá melódia vyjadrujúca túžbu po kontakte, akoby podfarbovala celé spomínanie.

Veronika Šikulová je vášnivou a dobrou rozprávačkou, kronikárkou, zapisovateľkou a pamätníčkou. Je žičlivá a vďaka tejto vlastnosti si všíma ostatných, "zvečňuje ich“ a obohacuje tak veľké dejiny o osudy konkrétnych ľudí. Jej oko sníma, jej ucho načúva, srdce cíti. Čitateľa pohltí nielen samotným dejom, príbehmi, ale aj zvláštnou naliehavosťou, ktorou ho prebúdza z možnej letargie: z jej textov cítiť, aký význam im prikladá, ako horlí, ako chce, aby aj ostatní mali ten zážitok, ktorý mala ona.

V kapitole o poetke Lydke Vadkertiovej-Gavorníkovej vymenúva napríklad, kto všetko prišiel na uvítanie knižky Víno a dodáva: "Možno som popisná, ale mám dojem, že všetko treba ľuďom povedať, o všetkom treba hovoriť, aby sa vedelo a nezabudlo.“ To má svätú pravdu. Ľudia dnes dostávajú väčšinou podnety na dosť banálne alebo stereotypné debaty, a ona akoby chcela zmeniť tému – poďme hovoriť o niečom závažnejšom, zaujímavejšom, čo má význam aspoň pre náš región. Verí, že táto znalosť minulosti v celej jej zložitosti, ale aj kráse, nám nejako môže pomôcť.

Citlivá suverénka

Spisovateľka nazvala knižku Freska v dome po konkrétnej freske z Modry, ale povzniesla ju na možno najdôležitejšiu maľbu na svete, ktorú dobre poznala. ("Na námestí v Modre, v ktorom kedysi žil maliar Ľubomír Kellenberger, je na plafóne freska. Ako deti sme sa na ňu chodievali pozerať.“)

Veronika Šikulová je veľmi suverénna a sebavedomá autorka a tak bez kŕčovitého chcenia povyšuje svoje námety a obsahy na svetové, hodné pozornosti aj za hranicami (nedávno jej vyšli Miesta v sieti v Maďarsku). Má šťastie, že v literatúre sa pohybuje už v druhej generácii a teší sa z toho: "Som spisovateľka ako tatko!“ opakuje v knižke radostne. Talent totiž zdedila po otcovi Vincentovi Šikulovi a dáva jej to sympatickú istotu v kramflekoch. A dar mu vrátila: V knižkách (tejto aj ostatných) akoby ho teraz splodila na oplátku ona. Z jej spomienok vychádza Vincent Šikula dojemne ozajstný, dá sa mu lepšie porozumieť, ako aj dobe, v ktorej tvoril.

Veronika Šikulová vyštudovala novinárstvo. Určitá publicistická snaha zaujať stanovisko sa dostáva aj do jej literárnych textov a robí ich mierne vyzývavými. Má názor. Ak je v skutočnom živote ona sama výrazná osobnosť, sála z nej aj mocný a výrazný prúd emócie. Všetkých ľudí, ktorí sa dostanú do jej textov, opisuje šťavnato a s citom. Strieda žánre. Niečo rieši rozhovorom (so svokrom básnikom Jozefom Mihalkovičom, s Ľubom Dobrovodom), niečo reprodukovaním pôvodného rozhovoru formou monológu (Rudo Sloboda, Ilja Zeljenka), niečo autorským textom. V knižke je aj mailová korešpondencia – keď bola na dlhšie v Amerike a bolo jej tam smutno, písala si s Olegom Pastierom.

Na margo Fresky v dome sa autorka vyjadrila, že ju písala aj preto, aby vysvetlila svoje rodinné vzťahy. Je spríbuznená s množstvom známych osobností a ľudia sa jej často pýtajú, ako to vlastne je. Prezradíme iba toľko, že Veronika si vzala Mareka, syna básnika Jozefa Mihalkoviča, čím sa šikulovská rodina prepojila s mihalkovičovskou. Malo to už dávno literárne prepojenia, ale teraz sa rody spojili ešte viac a majú v Modre svoju tribúnu.

S Modrou však súvisia aj ďalšie osobnosti, ktoré boli akoby tiež členovia ich veľkej rodiny (Veronika ich tak neraz vnímala) – či už Milan Rúfus, Rudo Sloboda, Ilja Zeljenka, blízky jej je j Ivan Kadlečík, ktorý s Modrou tiež súvisí. V jej rozprávaní ožíva napríklad starý pán Jozef Ilečko (otec sochára Alexandra), dôstojný a všetkými vážený človek, ktorý tak mohol dôverovať ľuďom v Modre, že si ani nemusel zamykať ateliér, alebo mohol strčiť kľúč pod rohožku.

Čitateľovi bude za takýmito časmi vzájomnej úcty medzi ľuďmi asi aj ľúto. Možno má zmysel si ich pripomínať – nie je predsa zlé, mať vo svojom okolí rešpektovanú autoritu. Je to vlastne výhra. Spisovateľka Šikulová to dokladá mnohými príkladmi. Nepíše polopatisticky, ale je jasné: arogancia neprináša šťastie.

Rodina umocňuje

Prínosom knižky Freska v dome je aj nepriamo vyjadrená pocta rodine, viera v jej zmysel. V časoch, keď sa hovorí o rozpade rodiny, Šikulová ponúka alternatívu rozširujúcej sa rodiny, veľkého spoločenstva spríbuznených ľudí, ktorí majú spoločnú pamäť a zážitky. Vrúcne vzťahy obohacujú ich život a pomáhajú intenzívnejšie prežívať všetko – prírodu, prácu, rodičovstvo, priateľstvo, umenie, lásku. Stredobodom rodiny býva dom.

V Šikulovej prípade napríklad dom za Modrou, v ktorom tvoril aj jej otec. Píše: "Ako mnoho chotárnych názvov aj kopec, na ktorom stojí náš dom, má svoj názov odvodený z nemčiny – Šnaudy, Grefty, Folegrunty, Horegrunty, Plázle, Badogy, Štampochy, Firígle či Hamrštíle.“ Veronika má cit pre slová, ktoré poskytujú uchu rozkoš a dopriava ich aj čitateľovi.

O samotnom Hamrštíle má v knižke niekoľko krásnych pasáží. V jednej sa zmieňuje, ako tam večer našla sedieť na terase Jozefa Mihalkoviča a tatka zahĺbených do rozhovoru: "Tuším som im čosi hrala na trúbke. Tato ma naučil hrať na trúbke a sestru na klarinete. Hocikedy si s nami zahral, inokedy sa pridal Bystrík na kontrabase. Keď prišla na návštevu tatova neskoršia manželka Anka Blahová, hrávala s nami na flaute.“ Je to veľmi nostalgická krásna scéna.

Smútok je paradoxne spoločným menovateľom optimistickej knižky a ako autorka hovorí – smútok je bremeno všetkých Šikulovcov. Prozaička však nachádza jemný spôsob, ako rozprávať aj o týchto svojich smútkoch, depresiách, neistotách prijateľne, s nádejou. Je to naozaj freska, kde sýta farba prejde do pastelovej a čierna vystrieda zlatú. Pamäť je to, v čom prežívajú mŕtvi, v čom sa pretavuje skúsenosť, v čom rastie kultúra určitej spoločnosti. Veronika na tom všetkom zapracovala. Čitateľ bude mať pocit, akoby sa dostal nielen do skvelej spoločnosti, ale priamo do fresky.