Čo na to dnes Adam
Druhá básnická zbierka Joa Palaščáka sa vyznačuje plusovými aj mínusovými charakteristikami debutu. Opäť máme k dispozícii formálne zovretý, myšlienkovo relatívne vyzretý a metaforicky pôsobivý text.
Odkaz viacerých veršov (a to nielen v druhom oddiele zbierky, ktorého konotačné pole je usmernené už názvom Adam) sa však znova vykrajujúco zužuje v kuželi vertikálneho (hlavne kresťanskými zdrojmi napájaného) "svetla“. Duchovný rozmer v poézii, pochopiteľne, nemusí byť negatívom – stačí si prečítať neostentatívne verše, trebárs, E. J. Grocha, ktoré sú i duchovne dotované, no takmer bez pomoci tradičných náboženských rekvizít. Naopak, ich sila je práve aj v ambivalentnosti a filozofickom (pre)vrstvení.
Našťastie, aj Palaščák si je vedomý prisilnej nadviazanosti niektorých motívov na ich jednoznačnejší symbolický presah, ako aj toho, že báseň by nemala byť povrchnou správou o svetonázore jej subjektu. Do knihy tak síce ešte výraznejšie ako v debute zapája náboženské odkazy, no tiež kladie otázky, (nie hodnotovo) ponižuje tzv. vysoké témy (Gotika), zasadzuje ich do každodennosti, alebo ich (aj intelektuálne) problematizuje, relativizuje.
Naposledy menované má výnimočne za následok prešpekulovanie, ktoré na seba strháva pozornosť natoľko, že nedovolí vyniknúť samotnej básni: "Je ľahšie vidieť rany na tvojej tvári, / v ktorých nie si, / ako tvoju tvár, / pokrytú ranami“ (s. 60).
Rovnako sú niektoré miesta príliš poznačené tézovitosťou, ktorá ich živo(tno)sti nesvedčí: "Aj v tme / Boh zrná s istotou nahmatá“ (s. 59). Vo väčšine prípadov sa však práve vedomá práca s rôznymi semiotickými vrstvami spolupodieľa na básnickej kvalite, jej viacznačnosti. Tá je podporená aj funkčne paradoxnými ("Zahodíš ho ďaleko do seba“, s. 44) a myšlienkovo invenčnými výstupmi (To je jar).
Ako som naznačil, obrazovo pôsobivý bol autor už v debute, preto ani teraz neprekvapia vizuálne silné miesta: "priesvitné zuby vnútri okvetia / vidno, až keď pristúpiš bližšie“ (s. 46). Rovnako telesnosť je typickým znakom jeho písania. Nejde o písanie telom, akého sme svedkami pri rodovo subverzívnejších poetických výstupoch. Naopak, autor chvíľami – v zhode s konzervatívnejším hodnotovým nastavením, ktoré z oboch kníh presvitá, no takmer bez toho, aby komplexnosť žitia neprimerane a z pozície jedinej správnej pozície redukoval – zovšeobecňuje obrazy muža a ženy (Muži sa snažia).
Telesnosť je potom skôr prostriedkom na vyjadrenie spojenia s "Božím telom“, s jeho stelesnením v postave Ježiša, nepriamo i Adama. Takisto dochádza k previazanosti tela a prírody, ktorú autor poníma panteisticky a ktorú nevníma ako prísne opozitnú voči mestu. Oboje (občas možno prvoplánovo: "brušká kvetov, / koľaje v asfalte“, s. 48) prepája, čím sa vyhýba nadraďovaniu jedného pólu nad druhý.
Palaščákovi je síce do istej miery bližšia konzervatívnosť "dediny“ než liberálnosť "mesta“, no tobôž v dnešnej, virtuálnej ére sú hranice medzi oboma rozostrené a neplatia dôsledne. To sa premieta aj do Palaščákovej poetiky, v ktorej vedľa seba nájdeme "tradíciu“ aj "súčasnosť“, a to i v rovine jazyka. Opäť s hodnotovým, nie však výlučným príklonom na "minulú“ stranu: "Namiesto vzkriesenia resuscitácia“ (s. 24).
Autorova druhá kniha tak napriek naznačeným kazom, ako aj občasným redundanciám a klišé („Boh chápe, / čomu my nerozumieme“, s. 33) potvrdzuje relatívny prínos jeho (tobôž v rámci tohto typu) poézie v slovenskom kontexte.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.