Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Škorica a Adam sa znova prihlásili
Je skvelý rozprávač. Jeho prózy hladkajú aj humorom a veselými paradoxmi. Navyše majú aj srdce. Dušana Dušeka označuje v zhode kritika aj čitateľská verejnosť za najmajstrovskejšieho majstra slovenskej poviedky. Nie je to láskavá lichôtka, svoje majstrovstvo potvrdzuje aj najnovšou knižkou Melón sa vždy smeje.
Dušan Dušek: Melón sa vždy smeje, Slovart 2013
Kto si pri čítaní prvých stránok pomyslí, toto predsa poznám, mýliť sa nebude. Je len jedným z málo informovaných čitateľov. V tejto knihe totiž spisovateľ, vyznávajúci úspornosť, triezvosť a stručnosť, spojil všetky príbehy spisovateľa Adama a lekárky Škorice. „Znova sa prihlásili,“ priznal Dušan Dušek. A tak sa rozhodol tému uzavrieť.
Poviedka Prášky na spanie vyšla pred dvadsiatimi piatimi rokmi, text Oči a zrak dokonca pred tridsiatimi siedmimi rokmi, Vták na voľnej nohe len pred desiatimi rokmi. Spisovateľ sa neuspokojil s tým, že by texty zoradil podľa časovej osy. „Niečo som vytriedil, niečo nanovo usporiadal a pridal nové,“ spomenul Dušan Dušek. Pridal dve nové prózy – Voda prítomnosti a Melón sa vždy smeje.
Zbytočné je však pátrať po tom, čo je staré a čo nové. Aj „staršie“ texty čítajú pozorné oko a srdce nanovo, poznamenané novými skúsenosťami a životnými zážitkami. Stačí sa zahĺbiť a objavovať. A skutočne je čo nachádzať, z čoho sa tešiť. Napríklad z jedinečných obrazov pulzjúcich poéziou, zo slovných hračiek, meniacich sa na metafory, na ktoré okamžite zaostrí čitateľova pozornosť.
Nad knihou si človek hovorí, to si musím zapamätať! Napríklad… „V kríkoch šomrú uzimené vrabce“. Alebo… „Nízke slnko nad ulicou ťahá za električkami zlaté nite koľajníc“. Či „Opadané semienka zo stromov vyzerali ako drobné loďky alebo kŕdle spiacich rybiek – z výšky, v modrom a vlhkom ľade, uprostred sveta“.
Na prvý pohľad nie je v textoch Dušana Dušeka lyrika vystopovateľná. Nevykrikuje, netára, len ju formuje slovami, ktoré ohýba ako plastelínu. Nebojí sa ostrého výrazu, nehanbí sa za nič, čo je ľudské. Adam a Škorica sa majú radi a svet je napokon založený na dotykoch a rozkošiach. Spomienky, zážitky, polemika, reflexia, filozofická alúzia, to sú stavebné kamene, z ktorých vyrastajú a košatejú Dušekove texty. Hojne korenené humorom.
Z pradiva slov sa vynárajú príbehy Juraja Špitzera i Rudolfa Slobodu. Dva pohreby v jeden deň, hovorí Adam. V súvislosti s literárnym kritikom, historikom a publicistom vstupuje do rozprávania téma holokaustu. Spomína aj na posledné stretnutie s Rudolfom Slobodom – stalo sa to v kine – ktorý sa rozhodol dobrovoľne opustiť pozemský svet. Prečo asi?
„Otvoril som zošit, čo sa dalo robiť, mal šesťdesiat listov a bol celkom prázdny, začal som si vymýšľať.“ Adam sa s písaním trápi, podobne ako sám Dušek. Ale stojí to za to! Výsledkom „tvorivých múk“ je brilantný text, ktorý vtiahne čitateľa do svojich útrob a ponúkne mu neopakovateľný zážitok. Vyzve na dialóg. Aj o svete, v ktorom žijeme a ktorý si možno len veľmi málo všímame. A prináša všetko jedinečné, čo objavil a posiela ďalej.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.