Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Recenzia: Spávame spolu
Medzi tým, čo vraví, a tým, čo si myslí, je neprekonateľná priepasť, hovorí hrdina románu Auður Avy Ólafsdóttirovej Ratolesť. Byť otcom niekoľkomesačného dieťaťa nie je prechádzka záhradou ruží. Je to skúsenosť, ktorá mení pohľad na svet, mení pohľad na vlastné ja. Odrazu sa neschopnosť musí potlačiť v mene nevyhnutnosti. Odrazu je egocentrizmus hodný prachu zatúlanému v rohu izby.
Auður Ava Ólafsdóttir: Ratolesť (prel. Z. Stankovitsová, Slovart 2013)
Román islandskej autorky A. A. Ólafsdóttirovej nás vovádza do súčasného hmlistého severského sveta, v ktorom čas plynie svojím rytmom a nepokoj, ktorý sa ukrýva v duši každého človeka, sa správa ako láva. Tečie, tuhne, ničí, buduje, zakrýva, mení.
Tak ako je Island vlastne opusteným ostrovom uprostred zimy, chladu, striedania zdanlivo nekonečnej noci a dlhočizného sivého dňa, je opustený aj hlavný hrdina Lobbi. Žije láskou k pokojnej premenlivosti rastlín, uzavretý pred náhodnosťou ľudských osudov. Osemlupienkové ruže sa stávajú pre Lobbiho zmyslom života. Alebo povestnou slamkou, ktorej sa drží topiaci. Závisí od toho, či sa s nimi chce Lobbi pokúsiť spasiť svet, alebo držať sa ich ako poslednej nitky spájajúcej ho s mŕtvou matkou, ktorá ho naučila ruže milovať.
V 22 rokoch je pre Lobbiho nesmierne ťažké vedieť, alebo čo i len tušiť, kde sa jeho život poberie. Je egocentrik, ktorý je zaľúbený do vlastného utrpenia, samoty, prítomnosti a existenciálneho bytia na tomto svete. V jednej chvíli však musí ustúpiť a priznať si porážku. Do jeho úteku z Islandu do pokoja akéhosi nepomenovaného kláštora vchádza jeho deväťmesačná dcéra. Splodená náhodou, s bytosťou, ktorá vlastne bola len akousi známou. Pre Lobbiho – a hrdinov v jeho veku – je prirodzené zamýšľať sa nad tým, či je normálne a morálne spávať alebo nespávať so spolužiačkou. Alebo či vzťah s matkou jeho dieťaťa je dielom náhody. Alebo prečo vlastne potrebuje človek sex. Alebo či sestrička v nemocnici, kam sa hlavný hrdina dostáva so zápalom slepého čreva, môže mať vo svojich hnedých očiach záujem o telesno, keď sa pozerá na jeho jazvu na bruchu po operácii apendixu . Keď sa k tomu pridajú existenciálne otázky o tom, či je smrť dosť ďaleko na to, aby sme si mohli dovoliť luxus nemyslieť na ňu, dostáva román islandskej autorky celkom hlboký filozofický podtón. Isto, Lobbiho úvahy o tom, či spávať spolu znamená spolu si užívať telesnú rozkoš, alebo zažívať metafyzické spojenie, môžu pôsobiť, naopak, trocha ako vystrihnuté z dámskych časopisov. Medzi tým, čo je skutočnosť a tým, čo reprezentujú slová, je neraz viac než priepastný rozdiel. Lenže ratolesť je Ratolesť. Jej životné priority sú podstatne inšie ako egoistické presvedčenie Lobbiho žiť pre seba.
Nakoniec, aby sme boli trochu sentimentálni, Lobbi spoznáva víťazstvo, ktoré mu ratolesť prináša. Rodina, po peripetiách a Lobbiho ceste za poznaním, sa spája, aj keď to nie je spojenie vzniknuvšie z vášne, potreby žiť spolu, nehynúcej lásky Rómea a Júlie. Ólafsdóttirovej román je meditáciou o pokoji, hľadaní stabilného miesta vo svete, o nádeji, ktorá nás neprestáva sprevádzať životom a aj v momentoch bezvýchodiskovej, nihilistickej situácie. Hlavný hrdina chce nájsť zmysel života v rastlinách, vo flóre, ktorú pestuje v kláštornom tichu, aby pochopil, že najdôležitejší sú jeho najbližší. Ratolesť, ktorá je naozaj jeho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.