Hviezdny choreograf Roman Novitzky: Lietať niekoľko metrov nad zemou ako Peter Pan? Bál som sa viac ako tanečníci

Peter Pan je vaša prvá celovečerná choreografia a vy ste povedali: „Som taký blázon, že každej výzve poviem áno.“ Čo bola najväčšia výzva?

To zhrniem veľmi ľahko – všetko! Od pohybového slovníka cez réžiu, dramaturgiu, spájanie všetkých prvkov aj takých, čo v tomto divadle ešte nikto nerobil, ako napríklad lietanie. Využívame projekcie a na scéne sú svietiace prvky. Museli sme nájsť správny balans medzi tým všetkým. Poviem vám, toľko intenzívnej práce a rozhodnutí, ktoré som musel za posledné týždne urobiť, som doteraz nezažil.

Tak prezraďte, ako je to s lietaním na scéne. Vedeli ste, ako na to pôjdete?

Vôbec. Bolo to pre mňa nové a veľa som sa naučil. Všetko to prichádzalo postupne. Pred rokom sme vedeli, že tanečníkov zavesíme nad scénu. Ale netušili sme, čo si môžeme dovoliť, či to tanečníci budú vedieť, ako ich vieme zavesiť, keď na ťahoch visí veľa vecí. Pri povrchnom pohľade to vyzeralo jednoducho, ale keď sme sa zahĺbili do detailov, hneď sa ukázali komplikácie. A my sme si s tým museli poradiť.

Je lietanie v balete vôbec bezpečné? Nebáli sa tanečníci, že napríklad spadnú a zrania sa?

Toho som sa bál ja, nie že by spadli, ale či nájdem ľudí, ktorí budú ochotní to skúšať a koľko to budeme trénovať. Či to budú vedieť, keď ich zavesíme 6–7 metrov nad scénu. Ešte predtým, ako sme technicky začali skúšať lietanie, som už musel rozhodnúť o obsadení tanečníkov. Obsadzoval som ich na základe intuície, až potom sme zisťovali, kto sa vo vzduchu cíti dobre a kto menej. Najskôr som si to vyskúšal ja sám, to bolo najzaujímavejšie.

Lenže ja som sa zavesený vôbec necítil komfortne, možno je to vekom, mal som nohy hádam len meter nad zemou a keď mi povedali, teraz sa skúste otočiť, mal som blok, nebolo to pre mňa jednoduché. Vtedy som sa zľakol, že možno namiesto tanečníkov budem potrebovať akrobatov. Ale keď sme začali vešať tanečníkov mladších ako som ja, príjemne ma prekvapilo, že s tým nemali žiadny problém. Zavesili sme ich a oni sa točili, skúšali si prvky. Natočili sa a ukazovali videá ostatným v súbore a zrazu chcel každý lietať. Takže najskôr som sa bál, že nebudem mať ľudí na lietanie a potom chceli lietať všetci.

Aj vy ste nakoniec našli v lietaní záľubu?

Ani nie, ja sa cítim fajn, keď mám nohy na zemi.

Museli sa akrobatickým prvkom prispôsobovať aj kostýmy, aby sa v nich dalo dobre hýbať?

To bola jedna z vecí, na ktorú sme detailne nemysleli, keď sa črtali začiatky baletu Peter Pan. Jasné, budeme mať lietanie. Ale čo to znamená – technické lietanie? A navyše lietanie v kostýmoch? Lebo viete, čo všetko musia mať tanečníci pod kostýmom pri lietaní? Zmestí sa to pod kostým? Budú sa v tom vedieť bezpečne hýbať? Veľa sme sa o tom bavili, kým sme našli správnu cestu. Všetko si to vyžadovalo čas. Mali sme rôzne predstavy, niekedy sa ukázalo, že sa musia prispôsobiť realite.

Na tlačovke sa spomínal klobúk kapitána Hooka v tvare lode. V istej chvíli ho kapitán pirátov nemal na hlave – ťažko sa v ňom tancuje? Padá mu z hlavy?

Klobúk sa mi zdal fajn ako dobrá charakterová črta kapitána Hooka a skvelá myšlienka. Keď som telefonoval s kostymérkou Luciou Šedivou, hneď som to schválil, to bude vyzerať perfektne. Sediac v obývačke v Stuttgarte, kde bývam, som si myslel, že sa pirát možno nebude hýbať až tak dynamicky. No o pol roku, pri skúškach v tanečnej sále, sa kapitán už hýbal dynamickejšie a klobúk mu nie vždy držal na hlave. Hľadali sme rôzne riešenia, keď mu ostatní piráti naschvál dávali dolu klobúk a on si ho miestami dával naspäť na hlavu.

V balete skvele účinkuje aj pes. Ako sa preňho vymýšľala choreografia?

Vravel som si, super, máme na scéne tanečníka v úlohe psíka. Plánoval som tú rolu ako viac hereckú než tanečnú, ale nakoniec má tanečník dosť fyzicky náročné prvky. Nechcel som, aby psík chodil po štyroch. Mal byť naozaj tanečník.

Podobne vynikajúca je postava krokodíla s otvárajúcou sa papuľou.

Krokodíl je v librete pomerne dôležitá postava, pretože naháňa kapitána Hooka a on sa jej bojí. Rozmýšľali sme, či urobíme bábku, ktorá bude ovládaná paličkami. Robili sme si brainstorming, mali sme niekoľko variant, až Lucia prišla so špeciálnou konštrukciou. Ja som chcel, aby sa tanečník pohyboval aj fyzicky. Zvieratá sa stali pre tanečníkov výzvami.

Na tlačovke ste spomenuli, že máte dvoch bláznivých synov. Boli s vami na niektorej skúške? Beriete ich pripomienky vážne?

Petra Pana ešte nevideli, lebo bývam a pôsobím v Stuttgarte a oni chodia do školy a do škôlky, ale manželka a starší syn prídu na premiéru. Syn tanečný svet pozná, vyrastal s nami v divadle, ale som veľmi zvedavý, čo povie na choreografiu.

Keď vymýšľate choreografiu, skúšate si tie prvky aj doma a ukazujete ich synom, čo oni na to?

Skúšam si to pre seba a často si to filmujem, iní tanečníci si nápady zapisujú alebo kreslia. Keď to synovia vidia v divadle v Nemecku, je to pre mňa fajn zrkadlo. Zaujíma ich ohlas, často vidia veci inak ako ja.

Poznali ste rozprávku Peter Pan ako dieťa?

Vnímal som ju, ale nebola to moja srdcová záležitosť. Myslím, že na Slovensku nie je Peter Pan až taký známy. Naopak, pre našu americkú baletku Tatum Shoptaugh, ktorá tancuje postavu Wendy, je dôverne známy. Pôvodná hra je anglická. Ale rád som sa do príbehu dostal aj so synmi, bola to dobrodružná cesta.

Ešte ma zaujalo, keď ste poznamenali, že tanečníci možno čakali „veget“, ale vy ste im pripravili pohybovú výzvu. Kto to mal z tanečníkov najťažšie?

Výzvy sú rozličné, je tam aj veľa hereckej akcie, musia mať špecifický výraz tváre a zvládnuť aj technické prvky. Skupinové tance musia zvládnuť unisono do hudby plus ostať v charaktere. Sólové party sú niekedy náročné kondične, inokedy rýchlosťou. Chceli sme, aby to pôsobilo organicky.

Hudobný skladateľ Marián Lejava povedal, že minúta baletnej hudby vznikala aj dva tri týždne. Viete, koľko vznikala choreografia?

Tú otázku som si položil aj ja, hoci sa to ťažko porovnáva. Pracoval som na tom intenzívne, asi som to stlačil na šesť týždňov, čo nie je veľa na celovečerný balet.

Je ťažšie či ľahšie robiť rozprávku než balet pre dospelých?

Ťažko povedať. Pýtal som sa sám seba, či v rozprávke môže byť aj druhý plán, aby deti mali priestor na vlastnú predstavivosť a fantáziu. Dnešné deti sú iné, ako som bol ja, žijú v zrýchlenom svete, vnímajú veci inak ako ja, keď som bol dieťa. Vidím to na vlastných synoch. To všetko som mal na pamäti.

Uvediete Petra Pana niekedy aj v Stutgarte?

Keby sa to podarilo, bol by som rád. Do Bratislavy sa príde pozrieť aj riaditeľ baletu zo Stuttgartu, zaujíma sa o to, čo robia jeho tanečníci.