S Mekym sa vrátim na miesto činu, tvrdí Kateřina Žbirková. Čo všetko ju naučil?

Sú to vyše štyri roky, čo Meky odišiel. Dá sa naňho zabudnúť, alebo platí heslo fanúšikov „Meky naveky“?

Pre mňa to platí určite a našťastie pre fanúšikov tiež, čo si veľmi vážim a ďakujem im za ich priazeň. Teším sa, že ma adoptovali ako Mekyho veľvyslanca na zemi. Už len preto, že sa Mekyho skladby stále hrajú a ľudia si ich stále spievajú, tu Meky je.

Najnovšie organizujete Symphonic Night, a to na Slovensku aj v Česku. Priblížite, o čo ide?

Symfonické koncerty sme robili aj vlani a predvlani, stala sa z toho zavedená značka. Tentoraz to však bude inak, lebo doteraz sme mávali iba inštrumentálne verzie Mekyho skladieb, k tomu boli videá, čo natočil náš syn David – vrátane špeciálnych videí z domáceho archívu. Teraz som sa však rozhodla oživiť koncerty aj spevom, budeme mať hostí, ktorí budú niektoré skladby spievať. To môže byť oriešok – napríklad taká Balada o poľných vtákoch alebo Atlantída. Máme však opernú speváčku Soňu Godársku, fantastického Davida Krausa, ktorý spieva spolu s Marthou Co bolí, to přebolí. Viete, vlani, keď sme robili len tie inštrumentálne koncerty, Martička vpredu predávala merch a fanúšikovia sa jej pýtali, prečo nespieva Co bolí, to přebolí. Tak teraz to spolu s Davidom Krausom spievať bude.

Ste z rodiny architektov, sú pre vás dôležité aj konkrétne miesta, kde sa koncerty budú konať? Na Slovensku to má byť na zámku v Pezinku, v Prahe v Obecnom dome.

Je to pre mňa veľmi dôležité, lebo v Pezinku na zámku, kde bude Symphonic Night 6. septembra, Meky natočil svoje zásadné albumy Nemoderný chalan a Chlapec z ulice. V roku 1985 som pri tom bola. Meky bol aj pri otváraní Zámku Šimák v Pezinku. Vrátiť sa tam je pre mňa symbolické, či už ako spomienka na nahrávacie štúdio Opusu vtedy alebo na otvorenie rekonštruovaného zámku. A pražský Obecný dom je krásna secesná stavba, Smetanova síň je úžasný priestor, kde Meky tiež hral so symfonickým orchestrom, takže sa de facto vraciam na miesto činu s podobným programom.

Budú hostia rovnakí v Prahe aj v Pezinku?

V Prahe budeme mať aj Štyroch tenorov, čo je Pavel Vítek a spol., spievajú už niekoľko rokov Mekyho Jesennú lásku, ktorú prebrali do svojho repertoára. Poprosila som ich, ale žiaľ, slovenský termín im nevyhovoval, ale nájdem nejakého hosťa, mám niekoľko kandidátov.

Majú ľudia dôvod ísť na oba koncerty, alebo pôjde o rovnaké vystúpenia, len v každom priestore vyznejú inak?

Presne, ako hovoríte, pretože niektorí hostia sa nebudú opakovať. Na každom z koncertov je violončelistka Terezie Kovalová, pretože miluje hrať Slovenskú. Ale v Prahe bude aj Rob Cass, producent z Abbey Road, takže určite sa oplatí ísť na oba koncerty, navyše ten v Pezinku je open air – čo je celkom iná atmosféra. Keď vyjde počasie, bude to na nádvorí zámku nádherné. V Obecnom dome si zasa v nádhernom prostredí môžete dať „šampíčko“, takže urobiť si výlet do Prahy nie je od veci.

Aké skladby tam zaznejú?

Všetky Mekyho najznámejšie – Atlantída, Múr našich lások, Fair play, Slovenská, Mám rád, kopec ďalších, ale aj Mesto spí či pesnička Ako boh z albumu Posledné veci. Nebudú chýbať špeciálne videá, čiže ľudia tam Mekyho uvidia, nejakým spôsobom bude aj vizuálne prítomný. Pezinský a pražský playlist sa budú líšiť a odlišné budú aj orchestre, v Prahe bude hrať Karlovarský symfonický orchester, u vás Slovenskí symfonici pod vedením dirigenta Adriana Kokoša.

S tým ste tiež priatelia?

Adrian a Meky boli veľkí priatelia, ich rozhovory trvali hodiny. Adriana mám veľmi rada a bez neho by som do toho projektu vôbec nešla, pretože on je zárukou kvality aj toho, že nadviažu na to, čo spolu robili. Vlastne aj tento projekt bol v Mekyho hlave – že jeho skladby budú znieť bez spevu, v inštrumentálnom podaní. S vtipom hovoril, ako si predstavuje, že bude ležať doma na gauči a niekde sa jeho skladby budú hrať. Teraz si vegetí niekde hore a tu dole sa to hrá.

Meky mal vraj rád niektoré nástroje, napríklad hoboj. Aký nástroj máte rada vy?

Zaujímavé, to sa ma nikto neopýtal. Asi som gitarový človek, lebo Meky mi často hrával na gitare, aj keď skladal aj pri klavíri. Gitaru môžete vziať k táboráku, zatiaľ čo piano tam nevezmete, preto mám rada gitaru, aj môj syn hrá na gitaru, hoci je bubeník.

Viete hrať na gitaru aj vy?

Ja som úplný hudobný analfabet, ani neviem spievať. Sluch mám perfektný, lebo počujem, že spievam falošne. Ani nehrám na nástroj, bola som orientovaná skôr výtvarným smerom, ale Meky ma vycvičil. Ako poslucháč som fantastická. Hovorieval však, že keby som spievala, muselo by to byť dosť alternatívne.

Zhodoval sa váš hudobný vkus?

V podstate áno, ale Meky ma vycvičil. V osemnástich som počúvala hudbu tej doby, mala som rada muziku Chrisa Normana a Smokie. Prišiel Meky a pustil mi Sweet dreams od Eurythmics a podobné veci. On ma s tým zoznámil, lebo my sme v Prahe nechytali rakúsku televíziu ako on v Bratislave. Až do konca sa zaujímal o novú muziku a nerozprával o tom len mne, ale poučoval dokonca aj nášho syna. Pritom by to malo byť skôr naopak. A ešte som mala jednu špecialitu, že sa mi páčila muzika podľa speváka. Keď bol pekný spevák, tak to fungovalo. Aj dnes, keď mi syn prezentuje nejakú kapelu, povie: toto si vypočuj, tam je pekný spevák.

Máte konkrétny príklad?

Napríklad Harry Styles. Meky si robil zo mňa žarty, lebo kdesi na Grammy vystupoval Harry Styles a na nahej hrudi mal zelené boa. Meky potom niekde púšťal jeho pesničku a vravel: Púšťam ho preto, že mal to zelené boa na nahej hrudi, ako vravela manželka.

Vraj ste boli Mekyho prvou poslucháčkou, no nie vždy vás poslúchol. Skôr si vypočul vaše pripomienky k textom. Spomínate si, čo ste mu radili?

Pamätám si na prípad, kde napísal text, čosi o svrčkoch. Tí sa mi tam nepozdávali, zdalo sa mi to príliš romantické, povedala som mu, nech tí svrčkovia idú niekam. On si to zapamätal, vyhodil to a uvádzal to ako príklad, kde som sa s ničím „nekašľala“ a natvrdo mu povedala, čo si myslím. Ale boli aj jemnejšie veci, že mi nesedelo nejaké slovo, povedala som mu to a on väčšinou pri textoch poslúchol. Ale pri hudbe mal svoju hlavu, nedal si celkom povedať.

Ste známa ako veľká čitateľka. Čo rada čítate?

Od začiatku som ho otravovala s tým, že som bola čapkovec, mala som prečítané všetky spisy Karla Čapka a ťahala som to z rukáva. A Meky ma naučil milovať Haška, obľúbeného spisovateľa jeho brata Jasona. Mám rada Leacocka. Meky ma však naučil čítať aj Shakespeara, kde hľadal inšpiráciu pri textovaní, takže všetky sonety…

Hádam ste ich čítali anglicky?

To nie, pozor, tiež mi vravel, že vďaka prekladom pánov Feldeka do slovenčiny a Martina Hilského do češtiny máme tú výhodu, že pretavili Shakespeara do nášho jazyka. Zatiaľ čo Angličania si netrúfnu prekladať Shakespeara do súčasnej angličtiny, takže je z toho ťažká „klada“", ktorej nerozumejú ani sami Angličania.

Chodili ste spolu napríklad na Letné shakespearovské slávnosti?

Myslím, že sme tam boli spolu, ale väčšinou, keď sa hralo divadlo, hral aj Meky. Ale navštívili sme napríklad Shakespearovo londýnske divadlo Globe. Alebo sme boli na Richardovi III. vo Vinohradskom divadle, Meky to mal rád, len na to nemal dosť času.

Meky bol workoholik a pracoval, aj keď mal voľno. Čo vy? Boli ste v tomto rovnakí?

On bol ten ťahúň, ktorý ma stále inšpiroval, takže som nemohla veľa odpočívať. Aj keď najradšej by som ležala vo vani a čítala. Po jeho odchode som si uvedomila, že ma tak nakazil, že som tiež stále niečo robila. Bola som stále s jeho pesničkami, takže mi potom nebolo tak smutno.

Ako jeho manažérka ste Mekyho aj odbremenili od vecí, čo ho možno zaťažovali. Ľutovali ste to niekedy, alebo vám to takto vyhovovalo?

Tým, že som hneď po vysokej škole otehotnela, mala som Lindu a Davida, musela som sa venovať deťom, nešlo to inak, Meky bol vyťažený, takže ja som bola s deťmi, robila im taxikára a tak ďalej. Ani som si nepredstavovala, že by som sa niekde zamestnala ako manažérka. Svet hudby ma vtiahol. Bavilo ma zúčastňovať sa na tvorivých veciach pre Mekyho, napríklad som vybrala fotografa, ktorý urobil album. Mala som veľa kamarátov výtvarníkov, to mi vyhovovalo.

Vlastne ste vďaka Mekymu mali mimoriadne zaujímavý život a spoznali ľudí, ktorých by ste inak možno nestretli, nie?

Stopercentne, som mu za to vďačná, dodnes mám tých priateľov. Plánujem v Prahe výstavu Míly Fürstovej, čo je významná medzinárodne známa umelkyňa, ktorá robila album kapele Coldplay, ale aj Mekymu. O Coldplay hovorila: to sú moji rovesníci, ale Miro Žbirka je hviezda. Míla bola tiež jeho fanúšička a vďaka Mekymu sa z nás stali priateľky. Výtvarné umenie bolo s hudbou prepojené, asi by som nemenila a nechcela by som byť zamestnaná. Aj keď niekedy ste na rázcestí, a keď sa vyberiete jednou cestou, už si tú druhú neviete predstaviť.

Za čo vás Meky najviac chválil? A dovolil si vás za niečo aj kritizovať?

Ježiš, veľakrát ma kritizoval a ja jeho. Kritizoval ma, keď som mu vstúpila do tvorivého procesu. On práve niečo skladal a ja som za ním prišla s nejakým rozhovorom či nejakou organizačnou vecou, vtedy sa dosť nahneval. Ale často ma chválil – keď sa podaril dobrý koncert a všetko fungovalo, alebo keď som zorganizovala dobrý videoklip. Ale ako v každom manželstve, vedeli sme sa pohádať o hlúpostiach.

Na ktorý svoj projekt s Mekym ste najviac hrdá?

Na dva projekty som veľmi pyšná, a to 40 rokov na scéne – to bol koncert v O2 Aréne v Prahe a v Bratislave na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu, kde som dokázala dosť dohromady anglických aj našich muzikantov, hráčov, čo hrali s Paulom McCartneym, priviezla som dokonca súkromným lietadlom Petra Čecha, ktorý si zabubnoval v O2 Aréne. Všetko klaplo a točila to televízia. Keď sa na to spätne pozerám, je mi až zle a čudujem sa, ako som to zvládla. A druhý projekt sa odohral až po Mekyho odchode, a to bolo dokončenie albumu Posledné veci. Vyšiel, bol úspešný, získal štyri ceny Anděl. Bez Mekyho, v neistote, smútku sme to dali dokopy s Davidom, ktorý sa o tom tiež nemohol poradiť s nikým iným len so mnou.

Otváralo meno Žbirka zázračne dvere?

Samozrejme, ako kde. V Anglicku nie, tam otváral dvere Meky sám, ale keď zistili, že na dva „tejky“ dá ťažký song, tak sa mu dvere do Abbey Road otvorili. Ale doma jeho meno dvere otvára. Práve dnes som jednému pacientovi, Mekyho fanúšikovi, viezla balíček do nemocnice na Antolskú. Ten chlapec sa volá Matúš, odchytila som sestričky, odviedli ma za ním a všetci sa šli pozrieť.

Ako v Anglicku vyslovovali jeho meno Žbirka?

Zbyrka, ale skôr mu hovorili Miro. A keď som im povedala, že my ho voláme Meky, povedali: Miró je vznešené meno. Pripomínal im španielskeho maliara.

Vráťme sa ešte k úspešnej výstave Roky a dni, ktorá putovala okrem Bratislavského hradu aj do Košíc, bola v pražskom Národnom múzeu aj v Londýne, vo všetkých Mekyho mestách. Kde sa jej darilo najviac?

Myslím, že sa jej darilo primerane budovám a mestám. Najviac ľudí ju videlo v Prahe, lebo Národné múzeum na Václaváku je obrovské a každý, kto si doň kúpil vstupenky, mohol ísť zároveň aj na Mekyho výstavu. Dobre sa jej darilo aj na hrade, chodilo tam veľa ľudí a predalo sa množstvo Mekyho cédečiek a vinylov. Takže som iste múzeu aj prispela, zo vstupného som nemala nič, všetko som nechala z dobročinných úmyslov múzeu, lebo rada na také veci prispievam. A v Košiciach mali vďaka výstave najväčšiu návštevnosť Východoslovenského múzea, riaditeľ sa ma hneď pýtal, či nemám ešte niekoho ďalšieho. Tak teraz je tam výstava Helenky Vondráčkovej, ktorú som mu dohodila. V Londýne bola trochu zložitejšia situácia, lebo tam sa výstava konala na slovenskej ambasáde a bolo sa tam treba vopred objednať. Ale vernisáž bola veľmi úspešná, robilo sa niekoľko komentovaných prehliadok, premietal sa film Meky.

Vraj teraz máte predmety z výstavy u vás na chate a prejavil o ne záujem Michal Kaščák, že by ich chcel zobrať na festival Pohoda.

Áno, prejavil záujem, ale je celkom komplikované to previezť a znovu to inštalovať kvôli trom či štyrom dňom festivalu. Rozmýšľame nad formou, stále dúfam, že to vyjde, ale treba to prispôsobiť stanu. Pracuje na tom architekt, tak uvidíme. Ale páči sa mi názov, ktorý vymyslel Michal Kaščák „Meky v Pohode“, to by nemalo zapadnúť.

Vy ste sa niekde vyjadrili, že Meky nikdy nezaprel svoje korene – slovenské ani anglické. Ako sa to prejavovalo?

V Česku nikdy nehovoril česky, len občas na naše deti, aby ich neplietol kvôli škole, ale inak si držal svoju slovenčinu. Hovoril mi, že bratislavský prízvuk ničím neprebiješ. A anglické korene sa prejavovali v posadnutosti anglosaskou hudbou, sledoval britské a americké hitparády. Miloval Londýn, kde sme si kúpili byt, často sme tam boli a natáčali, bol to preňho trochu návrat do Anglicka, odkiaľ pochádzala jeho maminka. On bol zvláštny mix toho slovenského a anglického. Mal slovenskú dušu a pátos, ktorý sa prejavuje aj v Atlantíde. Vravieval, že na tom nie je nič anglické, to je čiste slovenská skladba. Ale vedel urobiť aj beatlesovku Mám rád.

Vy hovoríte niekedy po slovensky? A čítate po slovensky?

Čítam veľa po slovensky, lebo keď som sa sem do Bratislavy v roku 1989 presťahovala, štyri roky som tu bývala, narodila sa tu naša Linda, tu vychádzali oveľa lepšie knižky. Moja prvá knižka v slovenčine bol Hotel od Arthura Haileyho, riadna tehla to bola. Prvých 50 strán som nevedela, o čom to je, lebo vy rozumiete slovensky, ale ja čítam rýchlo celý riadok, ale len v češtine, v slovenčine som na tie slová nebola zvyknutá a trvalo mi to veľmi dlho.

V momente, ako mi tie slová prišli do hlavy, niekde v polovici knihy, už to šlo s Haileym rýchlo. Odvtedy medzi čítaním po česky a po slovensky vôbec nerozlišujem. Ale nehovorím po slovensky, lebo sa bojím, že budem hovoriť ako nemenovaní politici, ktorí hovoria „československy“ a ja nechcem przniť ani jednu, ani druhú reč.

V pláne Národnej banky Slovenska je aj pamätná strieborná minca s Mekym, zberateľská desaťeurovka na jeho počesť. Ocitne sa tak v spoločnosti Štefana Nosáľa a neskôr, v roku 2030, majú vyraziť takúto mincu aj k Lasicovej deväťdesiatke. Konzultujú sa takéto veci s rodinou? Mali ste právo vyjadriť sa k tomu nejako?

Úprimne povedané, o tomto vôbec neviem. Česká mincovňa vydala Mekymu mince v edícii Zlatí slavíci, kde bol Karel Gott, Hanka Zagorová a Meky, to so mnou konzultovali a schvaľovala som, ako tam Meky bude vyzerať. Ale to, čo mi hovoríte, je pre mňa nová vec, overím si to.

Meky má od roku 2022 lavičku na Račianskom mýte v Bratislave, na ktorej je jeho podpis a časť textu piesne Mesto spí. Sadnete si tam niekedy alebo by to pre vás bolo príliš smutné?

Snažím sa na Mekyho spomínať tak, aby to nebolo smutné, skôr si pestujem pozitívne spomienky. Ale na lavičke som niekoľkokrát sedela, fanúšikovia tam robia rôzne happeningy, navyše kúsok odtiaľ býval Mekyho brat Tony, ktorý, žiaľ, vlani zomrel, ale žije tam jeho žena a jeho traja synovia. Páči sa mi tá myšlienka.

V akom veku sú fanúšikovia, ktorí chodia na Mekyho koncerty?

Jeho fanúšikovia na koncertoch mali vek od 15 do sto, pretože si získal mladú generáciami albumami Nemoderný chalan či Chlapec z ulice. Alebo piesňou Mesto spí – tie skladby dodnes u mladých rezonujú. Vtedy Meky začal experimentovať spolu s Lacom Lučeničom s elektronikou. Od Múru našich lások k piesni Do člna mi tečie stále voda je, samozrejme, dosť ďaleko. Ale napríklad režisér Adam Sedlák dal do seriálu pre mladých Adikts až tri Mekyho songy, dal tam duet s Marikou Nespáľme to krásne v nás, potom Mesačný svit a ešte skladbu z posledného albumu Ríša snov. Adam má 36 rokov. Na koncertoch si niečo nájdu mladí aj starší.

Takže stále platí Meky naveky?

Dúfam, snažím sa to držať. Verím, že Meky by bol so mnou spokojný.