Tenorista Pavol Bršlík: Viac ako vojen sa bojím umelej inteligencie. Prečo sú koncerty pre politikov a športovcov trýznivé?

V bulletine k opere Eugen Onegin sa píše, že vďaka šľachtičnej Nadežde von Meck, ktorá Čajkovského finančne podporovala, mohol skladateľ viesť nezávislý život, cestovať a vyhýbať sa pevným pracovným záväzkom, ktoré mu spôsobovali stres. Ako to majú dnes operní speváci – spôsobujú vám pevné pracovné záväzky stres alebo je viac stresujúce žiť na voľnej nohe?

Všetko má svoje za a proti, je to fifty-fifty – byť niekde zamestnaný ako člen ansámbla je aj sociálna istota, no na druhej strane nemôžeme lietať ako voľní vtáci, že si vyberieme produkcie, ktoré chceme, divadlo nám nemusí umožniť odísť na tie produkcie. Na voľnej nohe môžete ochorieť, takže predstavenie neodspievate a peniaze vám utekajú.

Nedávno uplynuli štyri roky od vypuknutia vojny na Ukrajine. Istý čas bol aj Čajkovskij v nemilosti ako Rus. Je už „rehabilitovaný“ alebo ešte niekde robia problémy s uvádzaním jeho diel?

Ja v tom mám jasno. Čajkovskij nemôže za to, kto práve vládne. Keď chce divadlo uviesť operu v ruštine, navyše od skvelého skladateľa, ako je Čajkovskij, ktorý sa hrá dodnes a bude sa hrať dlho po nás, prečo nie? Tá reč so súčasnou politickou situáciou nemá nič spoločné. Bojkotovanie je absolútne nezmyselné a robia to len hlúpi ľudia.

Dejú sa takéto bojkoty aj v zahraničí alebo to už prestalo?

Nejde ani tak o skladateľa, ako o niektorých ruských spevákov, ktorí propagujú ruský režim. Ale v Nemecku teraz uvádzali Vojnu a mier, tie opery sa v zahraničí stále robia. Človek, ktorý v tom má jasno, s tým nemá problém.

V Eugenovi Oneginovi v SND máte rolu Lenského, ktorého ste spievali mnohokrát. Kde všade a koľkokrát?

Ó, to bude ťažké si všetko spomenúť. Prvýkrát som Lenského spieval v Mníchove, potom Zürich, Londýn, Dallas, Soul, Viedeň…

Keď túto rolu dostanete, presne viete, do čoho idete alebo je to ešte stále nová výzva?

Vždy je to nová výzva, keď ide o novú produkciu, novú inscenáciu. Počas celého skúškového procesu si hľadám charakter, aby som sa priblížil k predstave režiséra. Je to hra na schovávačku – možno sa nájdeme.

Máte radšej klasické či experimentálnejšie poňatia opier?

Zahral som si aj vo veľmi klasických, ale aj vo veľmi experimentálnych verziách. Ak je produkcia urobená zaujímavo a nejde proti príbehu, môže divákovi a poslucháčovi dať veľa. Ak je produkcia zlá, či už klasická alebo moderná, nefunguje to – vždy treba, aby jama, javisko a hľadisko navzájom komunikovali.

Máte Lenského rád alebo vám už ide aj na nervy?

Lenského mám veľmi rád, pamätám si, ako som sa učil jeho áriu ešte na škole. Vždy, keď ju spievam, mám déja vu, Lenskij ma sprevádza už niekoľko rokov mojej kariéry a dúfam, že ešte dlho ostane.

Čím je vám blízky? Čo s ním máte spoločné?

Asi snívanie s otvorenými očami – ako nechce vidieť, že pre Oľgu je len flirt, ona sa nechce viazať. Aj ja si chodím takto zasnívaný po svete a nechcem vidieť škaredé veci.

V utorok 17. marca ste vystúpili na koncerte Placida Dominga k jeho 85. narodeninám. Ako k tomu došlo? Viete si aj vy predstaviť, že budete v osemdesiatich piatich spievať na podobných koncertoch?

Dúfam, že nie. Teším sa na moment, keď dovŕšim dôchodkový vek a odídem na sto percent na chalupu. Klobúk dolu pred Placidom Domingom, my sme spolu spievali vo Viedni pred rokmi, ešte pred covidom sme spolu robili Traviatu. Obdivoval som ho odmalička – troch tenorov Pavarottiho, Dominga a Carrerasa, u nás zasa Petra Dvorského. Keď som s Placidom Domingom stál na jednom javisku vo Viedni, splnil sa mi sen. Keď prišla otázka, či by som si s ním chcel zaspievať, okamžite som súhlasil, lebo on je skvelý človek, výborný profesionál a skvelý spevák, hoci už spieva barytónový odbor, nie tenorový. Je to legenda a túžil som zdieľať s ním momenty na javisku.

Mali ste veľa hviezdnych partnerov, spievali ste s Editou Gruberovou, ale aj s Annou Netrebko. Koho si špeciálne ceníte vy?

Veľmi sa mi do života zapísala Edita, s ňou sme mali bližší vzťah, neboli sme len kolegovia. Aj preto, že sme boli dvaja Slováci v zahraničí, to nás spájalo. Zbožňoval som ju ako človeka, sadli sme si. Inšpirovala ma ako umelec a profesionál, podobne ako Placido Domingo či Dmitry Hvorostovsky, keď sme spolu robili Onegina vo Viedni. Úžasný je aj Simon Keenlyside v Londýne. Veľkých kolegov som mal veľa a zaujímavé je, že čím väčšia osobnosť, tým skromnejší a ľudskejší človek. To si na nich vážim najviac. Pretože existujú aj speváci, ktorých ego, ako sa hovorí, neprejde cez vrátnicu, ale stačí, že na javisku otvorí ústa a všetko sa ukáže.

A čo Anna Netrebko, ktorá vo svete vrátane Viedne spieva bez problémov a v Bratislave sa okolo jej koncertu konali protesty?

Chápem protesty, tie sa konali preto, že do éteru sa dostala určitá suma, ktorú vraj Netrebko za koncert dostala. Na jeseň som sa s ňou potom rozprával aj s kolegom, ktorý s ňou spieval, stretli sme sa v Metropolitnej opere a on sa ma pýtal, či tie protesty boli proti Rusku. Vravel som mu, že nie, že preto, že koncert stál toľko a toľko. A on sa čudoval: veď toľko sme vôbec nedostali. Na jednej strane chápem ľudí, že išli demonštrovať, na druhej strane sa musím zastať umelcov, ktorí o tom nemali šajn. Ale stalo sa aj to, že v Bratislave prišli niektorí demonštrovať, a keď Netrebko spievala v Budapešti, tak sedeli v publiku.

SND teraz bude mať baletného aj operného Eugena Onegina – je to dobre?

Myslím, že áno, ľudia môžu porovnať – hoci, samozrejme, balet je niečo celkom iné ako opera, my sa nevieme hýbať tak ladne, ale zasa, ktovie, aké by to bolo, keby baletní umelci začal spievať (pousmeje sa). Určite sa nájdu diváci, ktorí chcú porovnávať, to sa mi zdá super.

Lenského ária je jedným z najdojímavejších momentov opery. Spievate ju vždy v rovnakom citovom rozpoložení?

Vždy vám podám svoje srdce na tanieri, je to citový exhibicionizmus, človek sa po predstavení cíti prázdny, ale vždy dám do spievania celé srdce.

Čítali ste Puškinovho Onegina v ruštine?

Nie, ruštinu som zažil iba rok. Rozumiem po rusky, rozumiem aj ruským kolegom, keď sa stretneme, ale kým niečo sám poviem, tak to trvá.

Koľko ovládate cudzích jazykov?

Nemčinu, taliančinu, francúzštinu, angličtinu a našu slovenčinu.

Aj sa Onegin niekde uvádza v inej reči ako v ruštine?

Boli časy, keď sa v nemeckých divadlách uvádzal v nemčine, ale tak som ho nikdy nespieval. Zažil som ešte predstavenia v Komische Oper, keď som začínal v Berlíne, že ho robili v nemčine. Iné veci som tam spieval nemecky a taliansky, ale Onegina nie.

So Slávkou Zámečníkovou a Petrom Kellnerom ste ako traja Slováci spievali v Predanej neveste, ktorá otvorila sezónu 2025/2026 vo Viedenskej štátnej opere. Bola to trochu kontroverzná réžia, kde nechýbali cirkusové scény, na scéne boli akrobati, hluk, zmätok, prenosné toalety, obrovská klobása a podobne. Nezľaknete sa niekedy takéhoto poňatia?

Za tie roky, čo som pochodil svet, som videl všeličo, len tak niečo ma nevyľaká. Mnohí režiséri akoby nevedeli, čím by zaujali, a tak vymýšľajú všeličo – videl som nahotu, krv, mŕtve zvieratá na scéne. Publikum si nakoniec vyberie a veci, čo sú urobené kvalitne, prežili dodnes. Zoberte si Zeffirelliho Bohému v Metropolitnej, vznikla dávno, premiéru mala v roku 1981, ale stále sa hrá, a keď diváci vidia tú nádhernú scénu so živými koňmi a psami, začnú aplaudovať. Niečo podobné som zažil aj pri produkcii Otta Schenka, ktorý robil v Met Straussovu operu Arabella – spadla opona a ľudia začali tlieskať, lebo sme ich tou nádhernou scénou a kostýmami presunuli do Viedne 19. storočia. Teraz je okolo nás toľko moderného balastu, ktorý nemá hlavu ani pätu, a o to ťažšie sa spieva, musíme ho priam prebiť.

Nechce väčšina divákov zažiť divadelnú krásu?

Presne, myslím, že ľudia chodia do divadla, aby nemuseli pozerať správy a nevideli každodenné hrôzy a nevraživosť na uliciach. Chcú na to v divadle na chvíľu zabudnúť. Trend moderných réžií asi prevláda, ale asi práve preto ubúda divákov. Nemám nič proti moderným inscenáciám, ale musia mať zmysel. Aj moderna môže byť pekná. Traviata, čo sme robili, je zaujímavá, scéna je moderná, vyhrá sa s minimom kulís a kostýmov. Nechcem vyznieť, že žiadam návrat o 30–40 rokov späť, to by bol ďalší extrém.

Predaná nevesta vo Viedni bola akási cirkusová šou v lunaparku, ale vy ste rovnakú operu spievali aj v SND. Tam sa jazdilo na motorke a močilo sa na scéne, to sa vám ako pozdávalo?

To bola jedna z najlepších produkcií Predanky, akú som kedy robil. Odvtedy som robil veľa Predaných neviest – či už v Mníchove, alebo Drážďanoch, vždy tam bolo niečo, čo ma udivilo. V Mníchove som jazdil na traktore a na scéne bola veľká kopa hnoja. Nie skutočného, ale pôsobil tak, šla z neho para, až ste mali pocit, že to smrdí. Tiež sa tam cikalo. Počul som, ako niekoho poburovalo, keď v Predanej neveste boli pisoáre a Kecal s Jeníkom počas duetu močili, lebo vypili veľa piva… To však chcel režisér len ukázať život na vidieku, kam príde cirkus a je jarmok, ľudia pijú… Proti tomu som nič nemal. Viedenská verzia je na môj vkus až príliš cirkusová, je tam priveľa chaosu, až ľudia nevedia, kam sa pozerať.

Vraj bola až nezrozumiteľná.

To je potom škoda. A na scéne bolo až priveľa plyšových medvedíkov.

Môžete mať pripomienky, výhrady, prípadne povedať, že niečo neurobíte?

Pokiaľ ide o moju postavu, ak mi niečo vyslovene prekáža, som chvalabohu v tej pozícii, že poviem: nie, ďakujem.

Vás však kritici chválili, že ste spievali suverénne, oplývali humorom…

Človek musí. A hudba ostáva nezmenená.

Máte svoj rebríček obľúbených postáv? Kde je v ňom Lenskij a kde Jeník?

Postava, ktorú práve spievam, je moja obľúbená. Všetky, ktoré som dodnes spieval, som mal rád – aj keď určite mi niektoré boli charakterovo bližšie a iné vzdialenejšie. Napríklad Števa v Jenů fe (Jej pastorkyňa) mi bol vzdialenejší, vravel som si, že Laca je charakterovo oveľa lepší a milší.

Za Jeníka ste dostali Cenu Tatrabanky za umenie, získali ste aj Krištáľové krídlo. Už vám chýba len štátne vyznamenanie. Alebo nechýba?

Nemám žiadne, neviem, že by sa niečo také plánovalo.

Čo pre vás znamenajú ocenenia? Je to pre vás dôležité?

Poviem si, že už asi starnem, keď sa začali rozdávať ceny.

V septembri máte spievať na festivale Symfónia umenia spolu s hviezdnou Dianou Damrau.

Oslovili nás usporiadatelia, či by sme s Dianou neurobili rovnaký koncert, ako máme v Linzi. Som veľmi rád, že sa to podarilo a že Diana príde k nám na Slovensko. Na Vianoce tu bola prvýkrát, totiž skúšala vo Viedni a my sme veľmi dobrí priatelia, tak sa zasa stretneme na javisku. Teším sa.

Máte nielen výnimočných partnerov, ale aj spievate na výnimočných miestach. V roku 2017 ste boli napríklad na otvorení Labskej filharmónie v Hamburgu. Aký to bol zážitok?

Skvelý. Tá koncertná sála je veľká, krásna, akusticky skvelá pre orchester. Stretol som sa vtedy nielen s kancelárkou Merkelovou, ale aj s prezidentom Joachimom Gauckom. Sú to však takisto ľudia ako my. Trému som z nich nemal, však už som spieval aj na stretnutí G7 pre Obamu alebo keď bola konferencia v Mníchove. Koncerty pre politikov a športovcov bývajú celkom trýznivé, lebo vás nikto nepočúva.

Vyznajú sa politici v opere?

Niektorí, ale stále sa v opere vyzná viac politikov ako športovcov.

A vy sa v čom viac vyznáte, v politike či športe?

Nie nie, v ničom. Šport veľmi rád pozerám, aj nedávno som sledoval olympiádu, ale nech to robia tí lepší.

Nezdá sa vám dnešný svet šialený? Sledujete dianie vo svete, čo sa deje v Iráne, Afganistane a podobne?

Všetko zlé. Niekedy sa bojím zapnúť správy. Všetky tie vojny a hádky sú strašné, ale viac sa bojím, že pri dnešnom rozmachu umelej inteligencie už ľudia nevedia, čo je pravda a čo nie. Veď umelá inteligencia dokáže zmanipulovať aj hlas tak, že uveríte, že to hovorí ktosi reálny, a pritom je to AI. Toho sa bojím viac, že sa nám tento veľký pokrok vypomstí. Všetko sa dá tak zneužiť, že už neviete, čo je pravda a čo fikcia.

Pred časom boli v Hollywoode štrajky, lebo aj herci sa báli, že ich nahradí umelá inteligencia. Hrozí niečo také aj v opere?

Nemyslím si, neviem si predstaviť, že by počítačový softvér vedel zaspievať Lenského áriu Kuda, kuda vy udalilis. Bude to mechanické, možno technicky stopercentné, ale poslucháči z toho nebudú mať husiu kožu, ako keď počúvajú živého speváka.

Bude tam rozdiel ako medzi živým koncertom a štúdiovou nahrávkou?

Presne. Treba ísť na živé predstavenie, husia koža sa nedá objednať. Tiež počúvam nahrávky opier, ale tie sú stokrát zostrihané. Všetci poznáme tzv. céčkovú banku, kde mali tenori céčka prednahraté a keď sa necítili dobre, použili ho z banky. Ale to je čosi umelé. Neznášam, keď niekto porovnáva živé predstavenie s cédečkom a nadáva, že sa mu niečo nezdá. Tak radšej ostaň doma a počúvaj si cédečko.

Ešte mi povedzte, či je jar vaše obľúbené obdobie.

Áno, už sa teším, ako vtáky štebocú. Keď som so psom vonku, je teplo, môžem si vyzliecť kabát a aj teraz sedíme len tak pri Dunaji. Ráno vyjdem v župane do záhrady s kávou a sadnem si pod strom.

A pozeráte na vaše tisíce tulipánov? Čo ešte pestujete?

Všeličo, mám vyše 80 druhov ruží, hortenzie, mám tri magnólie – bielu, žltú a ružovú. Tú žltú som kúpil mamičke. Hlavne sa teším z toho, ako na jeseň sadím cibuľoviny. Vlastne mám rád aj zimu, tú bielu, keď sneh vŕzga pod nohami a v peci praská oheň. Mám spomienku, ako sa u babky kúrilo v sporáku a všetko pekne voňalo dymom. To som miloval. Alebo keď babka piekla na sporáku zemiakové placky, aj teraz musím mať na chalupe sporák, aby som mohol piecť zemiakové placky.

Odkiaľ sú vaše babky? Z Myjavy, kde máte chalupu?

Nie, jedna od Bytče, druhá z Kysúc. Na Myjave som sa ocitol celkom náhodne, hľadal som záhradu buď na kopaniciach, alebo pri Banskej Bystrici, kde je nádherná príroda. Myjavské kopanice, veď to je naše Toskánsko, ktoré by sme si mali chrániť.

Kraj sedmoslivkárov, však?

Bohužiaľ, vždy ma bolí, keď vidím vyrúbané stromy pri cestách. Našiel som starú záhradu na Myjave, dom som nevidel, videl som len veľkú záhradu so starými stromami. Stará moruša, ďalšie ovocné stromy, to ma oslovilo. Dom sa dá postaviť hocikde, ale stromy by som už nezažil také veľké, keby som ich mal sadiť od maličkých priesad. To miesto si ma našlo. Myslím si, že domy a záhrady si hľadajú ľudí, nie naopak.

Máte aj psov, tí musia byť v tej záhrade šťastní.

Jasné, najšťastnejší. Sused má šteniatko od môjho psa. Mám weimarských stavačov, sú to lovecké psy, ktoré ešte nič neulovili.