Eugen Prochác: V Brazílii zahrám hudbu od Svetozára Stračinu
Známy violončelista Eugen Prochác bude v marci koncertovať v Brazílii. Zahrá Antonína Dvořáka, ale tamojšie publikom zoznámi aj s tvorbou významných slovenských skladateľov, ktorých hudba zaznie v Brazílii naživo po prvý raz. Eugen Prochác nám v rozhovore priblížil tento zaujímavý program, ale aj svoje brazílske lásky a skúsenosti z cestovania s rozmerným hudobným nástrojom.
Violončelista Eugen Prochác
Onedlho vás čaká zaujímavá pracovná cesta do Brazílie. Budete hrať v hlavnom meste so štátnym orchestrom Orquesta del Teatro Nacional Claudio Santoro. Čím začnete?
Koncertom Antonína Dvořáka, ktorý je asi najkrajším a najslávnejším violončelovým koncertom. Je vždy česť a potešenie ho hrať. A ešte k tomu – zahrať si ho s jedným z hlavných orchestrov v Brazílii! To je niečo špeciálne. Lahôdka. Okrem toho som si pripravil aj krátky recitál, v ktorom sú hlavne slovenské skladby.
Je to skvelá príležitosť pre slovenské umenie: môžeme sa ukázať, ale aj si uvedomiť, že
Brazília neznamená len latinorytmus. Majú Brazílčania radi vážnu hudbu? ====
Presne tak. Brazílska hudba, to už dávno nie sú len latinorytmy. I keď – svet ich miluje. A ja tak isto. V Brazílii je množstvo úžasnej jazzovej hudby, rôznych miestnych štýlov a najmä – je tam už vyše storočná tradícia klasickej hudby na čele s jej zakladateľom Heitorom Villa-Lobosom.
Zvyknete si pred takouto cestou aj niečo naštudovať o krajine, do ktorej idete? Boli ste už v tých končinách?
Zatiaľ som hral len v Argentíne, kde bolo veľmi spontánne publikum. Predpokladám, že to v Brazílii bude podobné. Je to obrovská krajina, ktorá ma fascinuje, veľmi by som chcel vidieť Amazonku a prales, ale to sa mi asi nepodarí v tomto živote. V podstate som celý tento projekt vymyslel ja. Podal som si na Fonde na podporu umenia žiadosť o grant a bol som úspešný. Ale ťahalo sa to dosť dlho, do toho ešte prišiel klimatický summit v novembri, tak sa termín z jesene posunul na marec. Ale koniec dobrý, všetko dobré, dirigent Claudio Cohen je bývalý huslista a veľký sympaťák, už sme si volali.
Čo zo slovenských vecí teda zahráte?
Mňa osobitne teší, že tamojší orchester bude hrať veľké partitúry Eugena Suchoňa, jeho slávnu Baladickú suitu a Tance z Pohronia Alexandra Moyzesa. Mám takmer istotu, že v Južnej Amerike sa slovenské symfonické veci ešte nehrali. A to je veľká vec! Oni sa na to veľmi tešia a naša hudba sa im páči. Teší ma, že sa o našej kultúre dozvedia viac. Máme čo ponúknuť, slovenská hudba má množstvo skrytých drahokamov.
Veľmi zaujímavé je, že z iniciatívy veľvyslanectva uvidia v Brazílii aj dokument o Svetozárovi Stračinovi. Zahráte aj niečo zo Stračinovej tvorby?
Áno, naša ambasáda dala podnet, aby som pri príležitosti premietnutia dokumentu o Stračinovi zahral nejaké slovenské skladby. Chceli, samozrejme, aj Stračinovu skladbu, Stračina však nič pre čelo nenapísal. No spomenul som si, že môj priateľ Rajmund Kákoni bol Stračinov kamarát a premiéroval mu viaceré akordeónové skladby. Rajmund mi odporučil niektoré drobné kusy, ktoré sa dajú upraviť. Takže nakoniec Stračinu, vedľa Zeljenku, Salvu, Móžiho budú mať! Teší ma to, lebo to bol dobrý skladateľ.
V minulosti ste sa už s humorom zmienili, ako ťažko sa cestuje s hudobným nástrojom. Čelo vraj potrebuje letenku, musí mať svoje miesto v lietadle, lebo je veľké. A potrebuje opateru. Pocestuje s vami aj čelo, alebo si nejaké prenajmete v Brazílii?
S čelom je to stále veľký kríž. Ani tentoraz to nebude bez nervov. Letenky síce mám aj pre čelo, ale juhoamerická letecká spoločnosť robí problémy. Vraj je čelo nadrozmerné! Hlúposť! No bezpečnostné opatrenia zakaždým hovoria niečo iné a mätú! Cenu za lístky mi vrátiť nechcú, iba letiskovú daň, čo je mizivá časť celej letenky. Preto vždy dávam prednosť vypožičaniu nástroja na mieste, keď ide o dlhšie trasy. Teraz ale Brazílčania tvrdia, že nástroj na zapožičanie nemajú.
Čo keď vám bude treba s nástrojom pomôcť? Cestujete sám? Viete reči?
Som rád, že nejdem sám, ale s dcérou Natáliou, ktorá chcela Brazíliu vidieť. Takže mám aj cestovnú manažérku. Nerád cestujem sám, hlavne do neznámych destinácií. Na dcéru sa môžem spoľahnúť. Mladí za sekundu vygooglia, kde sme, kde je to, čo hľadáme a pod. Teším sa hlavne na Rio de Janeiro, kam pôjdeme oddychovať. To mesto som vždy chcel vidieť. Copacabanu, Corcovado, Ipanemu. Ochutnať pravú caipirinhu (brazílsky národný koktail z cukrovej trstiny a limetky). To, že sa tam hovorí po portugalsky, mi dodáva pocit, že idem medzi svojich. Tak ich aj beriem. Pár Brazílčanov poznám, sú to veselí, bezprostrední, uvoľnení ľudia (okrem ľudí v tých aerolinkách!). To mi doma trocha chýba, tak si to, dúfam, užijem.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.