Päť manželiek Michala Malátného

Kapelníkom je Franta, ale vy Michal, ste kapelu založili, ste jej tvárou a spevákom. Kto má posledné slovo?

František: Michal.

Michal: Je to na nás dvoch. Nehráme sa na posledné slovo, snažíme sa dohovoriť. Keďže som však spevákom, ktorému majú ľudia uveriť, musím byť s výsledkom spokojný.

A keď sa vy dvaja nezhodnete?

Michal: Musíme sa zhodnúť. Nedá sa nič robiť. Nie sme kapela, ktorá stojí na jednom človeku. Keď ešte žil Pavel Grohman, boli sme lídrami kapely my dvaja. Teraz sme opäť dvaja a je to tak lepšie.

Čím si najviac leziete na nervy?

Michal: Tým, že existujeme. Odohrali sme už asi tisíctristo koncertov, len minulý týždeň sme hrali päťkrát. Stále sedíme v aute, všetko je rovnaké. Vlastne, my si už ani na nervy nelezieme. Keď na seba nemáme náladu, sme ticho. Je to príšerná nuda. Veď o čom sa máte ešte po dvadsiatich rokoch rozprávať? Všetky historky sme si už povedali. Často nemáme energiu ani na to, aby sme sa neznášali. Naučili sme sa koexistovať v tomto prapodivnom stave, ale vďaka bohu, keď vylezieme na pódium, tam to funguje. Všetky problémy idú stranou.

To je ako s manželkou po dvadsiatich rokoch…

Michal: Je to dosť podobné, ale predstava, že by som mal päť manželiek, ma desí.

Bol Franta rodený kapelník, alebo sa to musel učiť?

František: Náš kapelník sa pred siedmimi rokmi zabil na motorke. A hoci pre kapelu to bol obrovský šok, spamätali sme sa a nič iné nám nezostalo, len pokračovať bez neho. Všetci sme sa učili za pochodu, ako bude kapela fungovať ďalej.

Michal: Franta nie je prirodzene vodcovský typ, musel sa to naučiť. Až po Pavlovej smrti sme zistili, čo všetko robil. Bolo toho toľko, že keď si to všetci piati rozdelíme, len tak-tak to stíhame. Bol to hyperaktívny workoholik.

Uvažovali ste aj tom, že to nemá zmysel, že s hraním prestanete?

Michal: Z poslednej dosky Rockfield cítiť, že sme sa cez tragédiu preniesli. Nebolo to jednoduché, lebo sme dokonca riešili aj to, či vôbec budeme pokračovať ďalej, či to má cenu. Trvalo nám päť rokov, než sme sa cez to preniesli, päť rokov nás to ťažilo ako kameň.

Ako ste sa dozvedeli, že Pavel havaroval?

Michal: Telefonovala mi novinárka, ale ja som jej nedvíhal. Nakoniec sa ma v esemeske pýtala, či mi môže zavolať kvôli Pavlovi. Čudoval som sa, prečo ma s tým otravuje, prečo nemôže zavolať rovno jemu? Niečo mi tam však nesedelo, tak som jej zavolal a vtedy som sa to dozvedel.

Kapelu ste zakladali vy s Pavlom. Ako ste sa dali dokopy?

Michal: Na základnej škole. Boli sme spolužiaci. Keďže sme nevedeli hrať na žiaden nástroj, v piatej triede sme založili playbackovú kapelu. „Hrali“ sme AC/DC, Queen a Boney M.

Queen ste uspievali?

Michal: Na playback áno. To bola hračka. V pätnástich sme si zohnali prvé nástroje a okrem punku a metalu sme začali hrať aj svoje piesne.

Podstúpili ste aj povinné prehrávky alebo tie vás už minuli?

Michal: Obdobie prehrávok nás ešte zastihlo, ale my sme ich ignorovali, veď sme boli punkeri. Odohrali sme zopár koncertov načierno. O desiatej prišli policajti, vypli prúd a povedali: Rozchod. To už bol posledný rok komunizmu a nebolo to také ostré.

Aký bol prvý koncert bez Pavla?

Michal: Prvé vystúpenie sme mali štyri mesiace po Pavlovej nehode. Poprosili sme Davida Kollera, aby ho za bicími nahradil. Je to ikona, ktorú obdivujeme a skutočne nám to veľmi uľahčil. Bolo príjemné vedieť, že keď sa otočím, bude tam sedieť usmiaty David. Bolo to v rámci jesenného turné v roku 2007, o ktorom sme zvažovali, či ho vôbec realizujeme. Keďže ho vymyslel a pripravil Pavel, povedali sme si, že musíme dokončiť to, čo začal. Aj kvôli nemu. Po tomto zážitku sa nám ani trochu nechcelo liezť na javisko, spievať, tancovať a tváriť sa, že všetko je super.

Rozprávate sa s ním niekedy?

Michal: Dosť často. Niekedy mu dokonca škaredo nadávam a kričím na neho. Na druhej strane mu ďakujem. Za to, kde kapela je. Na tom má obrovský podiel. S Pavlom sme prežili aj roky, keď kapela zápasila o svoje miesto. Niekedy to bolo kruté. Teraz, keď si to užívame a na koncerty chodíme ako za odmenu, ma mrzí, že pri tom nie je. Lebo si to zaslúžil.

František: Chodím behať okolo cintorína, kde je pochovaný. Občas sa tam zastavím a posťažujem sa, prečo mi tu nechal tých č.....v.

Vyhovuje Michalovi rola textára na plný úväzok?

Michal: Ja som písal texty vždy. Vo chvíli, keď mi došiel dych, zhostil sa tejto úlohy Pavel. Keď odišiel, s hrôzou som zistil, že to bude opäť len na mne. Dosť dlho mi trvalo, než som sa spamätal. Zlomilo sa to pri predposlednom albume, keď som napísal k text k pesničke Šatňa, ktorý je o Pavlovi. Vo chvíli, keď som ho dopísal, uľavilo sa mi a ostatné už išli ľahšie. Písanie textov musí byť radosť, nie upotená drina. Na poslednej platni sme si dovolili niečo, čo nikdy predtým. Keď sme sa vybrali do nahrávacieho štúdia v Rockfielde, nemali sme hotové všetky texty.

Kedy ste ich dokončili?

Michal: Jeden som dopisoval cestou do Anglicka. Keď sme dorazili na miesto, musel som napísať ďalšie dva. Bol to veľký risk, ale prostredie a atmosféra štúdia tak zafungovali, že sa to nakoniec podarilo. Pomáhali mi aj chalani. Keď už som nevedel ako ďalej, sadli sme si a každý povedal nejaký nápad.

V štúdiu Rockfield vo Walese nahrávali svoje albumy hudobné legendy. Cítili ste niečo z tej atmosféry?

Michal: Nahrávacie štúdio je vlastne hospodárska budova, pri ktorej sa pasú kone, kravy a ovce. Je to nádherný britský vidiek ďaleko od ľudí a od mesta. V pomerne starom štúdiu nie sú žiadne technické novinky. Na tých vyšliapaných podlahách a presedených stoličkách však nahrávali Black Sabbath, Oasis, Queen alebo Coldplay. A genius loci funguje.

František: Je to tak. Večer sme sedeli na lavičke a starý pán, majiteľ štúdia, nám rozprával, že práve na nej Chris Martin z Coldplay zložil Yellow.

Majiteľom štúdia je nejaký starý rocker?

Michal: Je to starý pán v gumákoch, ktorý stále behá s vidlami v rukách a stará sa o zvieratá. Má starý Rolls-royce zo sedemdesiatych rokov, ktorým jazdil ešte Robert Plant. Ani vo sne mi nenapadlo, že by mohol byť majiteľom štúdia.

František: Keď štúdio v sedemdesiatych rokoch založil, chytilo sa a stalo sa akousi ikonou medzi muzikantmi. Dnes tam cez víkend jazdia anglické rodiny a obzerajú si piano, na ktoré hrali známi muzikanti. Stále sa tam však aj nahráva.

Prečo sa v čase veľkého pokroku vo zvukovej technike kapela vyberie nahrávať do „predpotopného“ štúdia?

Michal: Išli sme tam najmä kvôli producentovi. V Česku sme nahrali osem albumov s vynikajúcimi producentmi, ako bol Radim Hladík, Michal Dvořák či Milan Cimfe. Vedeli sme presne, ako bude znieť ďalší, ktorý budú produkovať. Chceli sme ísť ďalej a robiť hudbu inak. Naši vydavatelia nás zobrali na týždeň do Londýna, vodili nás po nahrávacích štúdiách a zoznamovali nás s producentmi. Púšťali sme im naše demo a pýtali sa ich, čo by s ním urobili. Na tejto ceste sme stretli Grega Havera, anglického bubeníka a producenta, ktorý žije na Novom Zélande. Urobil s nami dve piesne Hlavolam a Stížnost, ktoré sa veľmi podarili. Sľúbil, že s nami nahrá celú dosku, ale len v prípade, že nás odvezie do Walesu a zavrie na statok. Nechcel, aby sme sa rozptyľovali, aby sme vodili ráno deti do škôlky, pozerali českú televíziu a čítali noviny. To, že nás vytrhol z nášho prostredia, bolo oveľa dôležitejšie ako najkvalitnejšia technika. Štrnásť dní sme boli v úplne inom svete a 24 hodín denne sme sa mohli sústrediť len na nahrávanie.

František: Greg bol neuveriteľne pripravený. Poznal všetky naše piesne a vedel presne, čo chce. Dovtedy sme pri nahrávaní sedeli všetci v štúdiu. Každý do toho "kecal” a stále sa niečo riešilo. V Rockfielde to bolo celkom inak. V štúdiu sedel len Greg a jeho technik. Ráno na nás ukázal a povedal: Ty poď s nami, ty prídeš o dvanástej a ty o tretej. Keď sme ho uprosili, aby nám nahrávku po štrnástich dňoch pustil, boli sme milo prekvapení výsledkom. Pre nás to bolo neuveriteľné osvieženie.

Zopakujete si to?

František: Určite. Už sme sa o tom rozprávali. Keďže sme to finančne zvládli, aj v budúcnosti sa pokúsime o niečo podobné.

Michal: Chce to opäť človeka, ktorý je z iného prostredia, ktorý nie je zaťažený českou muzikou, má nadhľad, dokáže nezávisle vytiahnuť z muziky to, čo je v nej dobré a podporiť to. V Česku sú všetci zacyklení a každý to robí tak, ako je zvyknutý. Wales a Anglicko sú síce krásne, ale nabudúce by sme chceli odísť niekam na pláž s palmami. Vraj dobré štúdio je niekde na Jamajke…

Dokážete ešte objaviť nejaký príbeh? Nájsť tému, o ktorej ste nespievali?

Michal: Je to veľmi ťažké. Takmer nemožné. Už som si toľkokrát myslel, že to nepôjde, ale podarilo sa. Je dôležité niečo zažiť, aby som mal o čom písať. Mať čas na normálny život, niekam odcestovať, stretnúť iných ľudí, zahrať si s inou kapelou. Nedokážem sedieť pri stole, čakať na inšpiráciu a variť z čistej vody. Všetky texty sú príbehy, ktoré sme prežili alebo som ich počul trebárs v električke či v metre.

Vyťahujete piesne aj zo šuplíka?

Michal: Neradi, hoci šuplíky máme plné pesničiek. Keď pripravujeme album, máme aj štyridsať demosnímok, ale použijeme len desať. Tie texty sú v šuplíku preto, že nie sú dobré. Patria tam, nie na album. Nie raz sme sa pokúšali ich vytiahnuť a prerobiť, ale nikdy to k ničomu neviedlo. Na poslednom albume sme však použili Pavlove piesne. Aspoň je trochu s nami.

Niektoré kapely sa programovo láske vyhýbajú, iné sa hanbia a nechcú o nej spievať, lebo majú pocit, že je to sladký gýč. Vy jej máte v pesničkách požehnane.

Michal: Láska patrí k našim životom, a preto o nej aj spievame. Všetci sme v podstate romantici. Rockerský spôsob života nám nie je vlastný. Teda, najmä čo sa žien týka.

Vo vašich klipoch často účinkuje nežné pohlavie. Kto je tá zrelá dáma v jednom z prvých videí Pojď si lehnout z roku 1995?

Michal: To je Eva Stanislavová, herečka z Divadla na zábradlí. Aj ona hrá v nejakej kapele.

František: A nakrúcal to Jan Hřebejk, dnes známy režisér.

Aké máte pocity, keď sa vidíte vo videu spred dvadsiatich rokov?

Michal: Nemám to rád. Nerád sa počúvam, nerád sa na seba pozerám. Za naše začiatky som sa vždy hanbil. Vravel som si, že to bolo strašné. Nedávno som však narazil na televíznu stanicu Muzika CZ, kde rotujú len staré veci. Videl som množstvo klipov z deväťdesiatych rokov a bolo to také príšerné, také šialené, až som si povedal: Neboli sme až taká zlá kapela, ako som si po celý čas myslel. Naša prvá platňa je doteraz dobrá. A mnoho pesničiek z nej hráme radi aj dnes.

Hádate sa pri príprave playlistu?

František: Teraz už veľmi nie. Predtým áno. Momentálne máme tri programy. Náš samostatný program k novému albumu, festivalový playlist a menší akustický. Každý je iný. Než sa to podarilo zostaviť, tak sme sa vyhádali a teraz už je pokoj.

Máte aj takú pieseň, ktorú neznášate?

Michal: Našla by sa. Niektoré pesničky časom zvädnú a nemôžete ich hrať, pretože sa ukáže, že boli omylom.

František: Michal ich má dosť.

Michal: Zopár piesní, ktorých text alebo muzika mi pripadajú hlúpe, skutočne nemôžem hrať. Keby bolo len na mne, Dlouhej kouř vynechám. Ľudia ho však majú radi a nedá sa nič robiť. Keď dáme: Pam pam tyda pam, ruky idú hore…

František: Michal nemá rád ani Kláru. Na Slovensku ho však vždy prinútim, aby ju spieval. V Česku nehráme ani Tabáček. Našťastie máme pesničiek toľko, že to neprekáža.

Michal si vie dupnúť, ale vo Wikipedii som sa dočítala, že bol tiché dieťa.

Michal: Bol som tiché a zakríknuté dieťa, to je pravda. Rodičia ma poslali na štrnásť dní do pionierskeho tábora, kde som sa desať dní trápil a nemohol som si nájsť kamarátov. Hanbil som sa, bál som sa. Nešlo to. Jedenásty deň som si konečne kamarátov našiel, ale to sme už pomaly odchádzali.

Herectvo, na ktoré ste sa prihlásili, bola terapia šokom?

Michal: Práve kvôli mojej hanblivosti som začal v štrnástich rokoch hrať divadlo a založil som kapelu. Zdalo sa mi, že bude jednoduchšie ľudí osloviť cez iné postavy alebo pesničky. Stále som nedokázal komunikovať. Je pravda, že aj na DAMU som mal veľké problémy. Na skúšku som prišiel perfektne pripravený, ale zrazu sa mi to celé zdalo trápne, zasekol som sa a nepovedal som ani slovo. Výsledkom bol opravný termín.

Kedy sa to zlomilo?

Michal: Asi v štyridsiatke? Narodili sa mi deti a zmenili mi život. Pochopil som, že všetky moje problémy sú úplne malicherné a žije sa mi lepšie.

Herectvo má k hudbe blízko, František však študoval právo. Venujete sa mu?

František: Ovplyvnili ma rodičia, máme toto povolanie v rodine. Dostal som sa na právo ešte skôr, než som začal hrať v kapele a povedal som si, že ho musím dokončiť. Podarilo sa, ale nikdy som sa mu nevenoval. V Česku nie som sám, právnikom je pôvodne aj Janek Ledecký či Jiří Macháček.

Ako vznikol pseudonym Malátný?

Michal: Po skončení divadelnej fakulty som išiel na dva roky do Liberca a potom do Východočeského divadla v Pardubiciach. Pri predstavovaní s kolegami som zistil, že okrem mňa sú tam ďalší traja muži s priezviskom Novotný. Pavel Novotný, asi dvojmetrový chlap, mi povedal: Pán kolega, viete, že Novotný v tomto divadle som ja? Tresol som prvú hlúposť, čo ma napadla: Tak ja budem trebárs… Malátný. Môj spolužiak, ktorý stál vedľa mňa a do divadla nastupoval v rovnakom čase, dodal: Super, tak ja budem Svěží. Tak vznikla naša dvojka Malátný-Svěží. Mne to zostalo dodnes a trochu alibisticky tým oddeľujem svoj profesijný a civilný život. Robí mi dobre, keď sa v banke podpisujem Novotný a na cédečka Malátný. Už si to ani nepletiem.

Zažívate akýsi comeback, znovu máte koncertné turné a zdá sa, že ste spokojní a šťastní. Sú rovnako šťastné vaše partnerky?

František: Sú rady. Veď s nami sa už nedalo vydržať.

V piesni Každý ráno spievate o zbabelosti vstúpiť do manželstva. Aj to je o vás?

Michal: To je pieseň o nás dvoch. Čakal som do tridsiatich šiestich rokov, kým som sa oženil. Prečo? Lebo som bol hlupák. Bál som sa k niekomu pripútať. Keď má človek osemnásť, počúva rodičov: Dávaj si pozor, nie že sa budeš musieť ženiť. Potom som si hovoril, že pokiaľ neviem, čím sa budem živiť a kde budem bývať, nepôjdem do toho. Keď som vyriešil materiálne veci, prišiel ďalší protiargument: Predsa sa nemôžem starať o manželku alebo dokonca o dieťa, keď sa neviem postarať sám o seba! A potom som to jednoducho urobil. Raz v nedeľu som sa opýtal Petry, či by si ma nechcela zobrať a ona súhlasila. O týždeň sme mali svadbu. Nikomu sme nič nepovedali a bol to najkrajší deň môjho života. Mne sa tak uľavilo!

František: Ja som sa ženil pred mesiacom a trvalo mi to desať rokov, hoci už máme dve deti. Svadba bola v krásnej záhrade na Malej strane, vyšlo nám pekné počasie.

Aj ste si spolu zahrali?

Michal: Nie, preboha! Predsa si nebudeme kaziť svadbu.

Skladba Víno vznikla pre seriál Vinári. Je ťažké písať na objednávku?

Michal: Párkrát sme to predtým skúsili, ale nikdy to nevyšlo. Keď nás produkcia seriálu oslovila kvôli titulnej piesni, povedal som, že to skúsime. Dokonca mi nadiktovali aj slová, ktoré mali byť v texte. Neprikladal som tomu žiadnu váhu, lebo sme boli krátko pred nahrávaním albumu. Pieseň Víno na albume ani nemala byť. Po týždni sme im pesničku pustili a oni povedali: Škoda, že to nevyšlo. Nemáte nejakú inú? Túto nám v rádiu hrať nebudú.

František: V Česku sa však Víno stalo veľkým hitom a rádiá ho stále hrajú. Na koncertoch ľudia poznajú text piesne a spievajú s nami. Naposledy tak zabodoval Tabáček, a to už je desať rokov.

Skala, na ktorej v klipe k piesni Víno hráte, vyzerá nebezpečne. Nebáli ste sa?

Michal: Nakrúcalo sa v Pálave. Klip vyzerá romanticky, ale pol dňa sme stáli na skale, báli sme sa, že sa pošmykneme a v dobrej nálade nás držalo pomyslenie na kvalitné vínko.

Pochutili ste si na ňom?

František: Práveže nie! Bolo to úplne trápne. Večer sme prišli do hotela, kde nám pred nosom zatvorili vináreň. Na najbližšej pumpe sme si teda kúpili príšerne drahé a vôbec nie dobré víno.

Prohibícia, ktorú pred koncertmi kedysi zaviedol Pavel Grohman, platí v kapele stále?

František: Povedali sme si, že sme veľkí chlapci, a preto sa nebudeme hrať na zákazy.

Michal: Takže fľašu červeného si pred koncertom otvoríme, ale väčšinou len jednu.