Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Maïa Vidal: A keďže plač je cieľ, tak chcem vidieť slzy
Na festivale Pohoda síce nevystupovala na veľkom pódiu, ale do komorného stanu prilákala stovky zvedavých divákov, ktorí jej aplaudovali s takou vervou, že speváčka sa miestami až cítila zahanbene. V Trenčíne predstavila Maïa Vidal svoju zasnenú a veselú víziu popu s častým kombinovaním nástrojov. Sama hrala na husle, akordeón a autoharfu. Napriek tomu dvadsaťpäťročná Američanka usadená v Barcelone začínala v punkových kapelách. O tom, ale oj rebelovaní, vnútornom hlase, bola reč v rozhovore, ktorý vznikol len niekoľko minút po tom, čo sympatická speváčka a vizuálna umelkyňa zišla z pódia.
Maïa Vidal sa slovenskému publiku predstavila naživo na festivale Pohoda.
Vaše skladby sú veľmi osobné, čím to je?
Keď som robila ešte punkovú hudbu, tak som v určitom momente musela prestať, pretože som si povedala, že sa už nechcem s ľuďmi deliť o svoje osobné veci. Povedzme, že som mala negatívny zážitok a povedala som si, že umriem a prestala som. Potom som sa k hudbe o pár rokov vrátila, ale hlavne som si uvedomila, že čím viac dávam a čím som osobnejšia, o to intenzívnejšie a šťastnejšie všetko bolo. Po každom dobrom koncerte niekto za mnou príde a povie mi, že plakal. A ja som sa najskôr všetkým ospravedlňovala. Potom som si uvedomila, že to je dobre, že je to ohromný citový prejav a že ma baví, ak môžem prispieť k tomu, aby bol svet o trochu emocionálnejší.
Dokázali by ste nové emocionálne a zasnené skladby ešte pretransformovať na punk?
Nemyslím si. Smiešne je, že táto "punková“ časť mňa nikdy nikam neodišla. Napríklad môj prvý album God Is My Bike je veľmi sladký a je to vlastne presný opak punku. Všetko je super pozitívne a krásne, ale na druhej strane mám pocit, že môj prístup zostal dosť punkový. Napríklad môj vzťah k Do It Yourself (urob si sám, pozn. red). Všetko je D.I.Y. Nechcela som napríklad, aby ma niekto učil hrať na nejaký nástroj. Zavrela som sa do izby a naučila som sa hrať a hneď potom som ho nahrala. Keď som nahrávala prvé skladby, tak mi bolo jedno, ako to znie, chcela som to dať von. Počuť to. Vlastne som stále dosť "punk“ a stále proti niečomu rebelujem, niečo robím a potom si poviem, že teraz chcem robiť veci odrazu úplne opačne. Sú to také moje mikrorebelovania.
Proti čomu rebelujete teraz?
Teraz? Proti mysleniu. Aplikujem to na tvorbu nových skladieb. Pri minulom albume som si hovorila: "Nemysli na to, ako to bude znieť naživo!“ Hoci myslieť na to by dávalo zmysel, keďže som celý minulý rok strávila na turné. Načo by som niekam dávala piano, ak nebude piano na koncertoch? Alebo orchester či zbory? Teraz si hovorím, nemysli. Sadni si, píš a potom sa uvidí. Skôr ako len o rebelovaní je to možno aj o experimentovaní. Experimentujem sama so sebou, dávam si rôzne výzvy.
Na pódiu nie ste sama. S kým momentálne hrávate živé koncerty?
Predtým, kým som ešte hrala so svojím cover projektom Your Kid Sister, som začala hrať s bubeníkom Julianom. Stretli sme sa tu v Európe. Julian je Talian a Simon, hrajúci na gitaru, Francúz. S Julianom sme začali spolu hrať, a keďže je aj zvukár, tak mi nahral prvý album. Potom som v Paríži stretla Simona a presvedčila ho, nech príde do Barcelony, aby sme všetci mohli spolu hrať. Som rada, že ich mám, pretože obaja sú multiinštrumentalisti. Keď som napríklad spoznala Simona, tak hral na xylofóne a Julian len na bicích a trumpete. No teraz im poviem: "Nechceš hrať v tejto pesničke na autoharfu?“ A všelijako si to počas koncertu striedame.
Kde teraz žijete a pôsobíte?
V Barcelone. Pôvodom som zo severnej časti štátu New York, tak na pol cesty medzi New York City a Kanadou. Môj otec je Francúz, z Montpellier, takže hoci som vyrastala v Amerike, letá som trávila vo Francúzsku. Pred štyrmi rokmi som prišla do Barcelony. Mala som tam tri mesiace študovať, ale zostala som štyri roky. Stretla som skvelých hudobníkov. Potom som si povedala, že chcem ísť do Paríža. Paríž bol príšerný a vydržala som tam tri mesiace. Ale stretla som tam Simona… Barcelona je takým vriacim kotlom plným ľudí z celého sveta. Je tam celkom lacno a žije tam veľa rôznych hudobníkov a umelcov.
Takže Američanka, Talian, Francúz. To je skutočná "worldmusic“, nie?
Presne. Navyše všetci traja hovoríme po anglicky, španielsky a francúzsky. Občas sa stane, že jeden hovorí po francúzsky a ja odpovedám španielsky alebo anglicky.
Vo francúzštine ste na Pohode hrali pesničku Le Tango de la femme abandonnée. Má úplne inú atmosféru ako zvyšok skladieb. O čom je?
Je to skladba, ktorú som napísala v Barcelone, keď som skončila školu a rozhodla sa, že tam zostanem. Povedala som si, okej, tak začnem písať pesničky. Tango je o pocite, keď mi niekto prvýkrát úplne rozdrvil srdce. Bola to mimoriadna skúsenosť a ja som ju týmto opísala. Francúzština je môj druhý jazyk, a keď píšete v druhom jazyku, dovolíte si výrazovo zájsť ďalej. Mám pocit, že v angličtine by som jednoducho neodhalila túto stránku svojej osobnosti. Smiešne je, že tango je teraz jedinou smutnou pesničkou setu. Predtým som zvykla hrávať asi tak z polovice smutné a z polovice veselé skladby. To, čo zo mňa predtým vychádzalo, bola jednoducho smutná hudba. Teraz žijem svoj sen. Hrám a mám sa super, a preto asi nemôžem písať také smutné pesničky. Jednoducho, keď hrám veselé pesničky, tak sa cítim skvelo a v určitých momentoch je pre mňa dokonca ťažké spievať toto tango. Pýtam sa sama seba, či tam emocionálne skutočne chcem ísť, pretože necítim ten epický smútok.
Prežívate na pódiu vždy znovu a znovu každú skladbu?
Áno, úplne a je to vyčerpávajúce. Nič nehrám a som si istá, že by bolo pre mňa v istom ohľade omnoho jednoduchšie veci predstierať. Ak som veselá, veľmi sa mi nechce do smutných a keď som smutná, tak sa mi nechce do iných skladieb. Naozaj vždy prežívam v reálnom čase to, čo hrám. Preto sa cítim svojím spôsobom naozaj dobre, keď mi niekto po koncerte povie, že ho moja hudba rozplakala. Myslím, že ak by som naozaj necítila to, čo hrám, tak by som ľudí nerozplakala. A keďže plač je cieľ, tak chcem slzy. Ale je to dobrý pocit mať set, ktorý nie je deprimujúci.
A čo skladby v španielčine? Máte aj také?
Ešte nie, ale intenzívne o tom premýšľam. V každom jazyku som trošku iná. V španielčine som vždy v pohode a bez stresu. V angličtine som upätejšia a vo francúzštine som veľmi emotívna a dramatická, proste francúzska.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.